Prvé
písomné zmienky o Sládkovičove (do
roku 1947 Diószeg) nachádzame v
listinách kráľa Bélu IV. z roku 1252.
Pomenovanie osady údajne pochádza z
„orechového lesa“, ktorý sa v
obci nachádzal. V roku 1301 bol pánom obce
Miklóš Dudvágyi, ktorého
predkovia tu už dlhšiu dobu hospodárili. V roku
1337 sa novým pánom stál
Péter Oros, ktorému kráľ Lajos I.
potvrdil držbu majetku.
V
roku 1530 sa Diószeg stal obeťou tureckých
výpadov, ktoré spustošili nielen obec,
ale aj jej okolie. Pri portálnom
spísaní v roku 1553 sa tu nachádzalo
22 obývaných domov, ktoré patrili
Rádu budínskych klarisiek, a to až do doby
zrušenia tohto rádu kráľom Jozefom II.
Vtedy obec prešla do majetku cirkvi, od ktorej ju
odkúpila rodina Erdődyovcov a od nich následne
Esterházyovci.
V
roku 1582 obec dostala štatút mesta a v 17.
storočí cez Diószeg prechádzala
Kráľovská cesta / Via régia. Mesto
malo právo organizovať jarmoky a vyberať mýta. V
tomto období tu stáli dve
významné budovy, kostol a kúria.
V
období povstania Ferenca Rákocziho II. bola
obrana obec posilnená cisárskym vojvodom
Quidóm Stahrembergom, ktorý však
nezabránil tomu, aby v roku 1709 celá nevyhorela.
Cisár
Jozef II. v roku 1786 obec osídlil nemeckými
roľníkmi a remeselníkmi. Neskoršie sa
vytvorili dve samostatné obce – Nemecký
a Maďarský Diószeg / Német
Diószeg a Magyar Diószeg. Po
Esterházyovcoch sa stali majiteľmi obce Zichyovci.
V
roku 1850 bola cez Diószeg vybudovaná
železničná trať, ktorá spojila Bratislavu a
Budapešť, čo viedlo k prudkému
priemyselnému rozvoju celého regiónu.
V
roku 1867 zahájil svoju prvú kampaň cukrovar,
vybudovaný židovskou rodinou Kuffnerovcov a
rakúskymi bankármi bratmi Gutmannovcami. Vznik
cukrovaru a kuffnerovského hospodárskeho
komplexu, ktorý vybudoval barón Karl Kuffner de
Diószegh, zásadne zmenili tvár obce,
ktorá sa v celej Európe stala známou
ako centrum uhorského cukrovarníctva. V roku 1870
obnovili Diószegu štatút mesta.
Rozvoj
obce ovplyvnil i vznik Československej republiky v roku 1918.
Dve
svetové vojny, dve hospodárske krízy,
deportácia Židov v roku 1944, deportácia Nemcov v
roku 1946 a Maďarov, ktorí boli v roku 1947
vysídlení do Maďarska a do Čiech a
následné presídlenie
Slovákov z Maďarska, zmenili
národnostné zloženie obyvateľov obce.
V
roku 1948 bola obec premenovaná na Sládkovičovo a
to nie podľa cukru, ktorý sa tu vyrábal, ale
podľa slovenského národného dejateľa
Andreja Sládkoviča.
Dňa
1. januára 1983 Sládkovičovo opäť
získalo štatút mesta. V roku 1986 bola
k mestu pripojená obec Malá Mača,
ktorá sa však v roku 2002 znovu osamostatnila.
