1916‒1941
Jan Miklošek starší, letcov otec, sa do Diószegu prisťahoval niekedy po roku 1900 so svojou prvou manželkou Máriou, rodenou Havránkovou, s ktorou mal päť detí. Rodina pochádzala z Uhorského Ostrova a do Diószegu prišli za prácou. Jan Miklošek starší dlhé roky pracoval ako zámočník v cukrovare. Jeho prvá manželka v roku 1915 zomrela a ich deti postupne odišli za pracou do Ameriky. Druhýkrát sa oženil s vdovou Máriou Szilágyiovou, rodenou Čambálovou, ktorá pochádzala z Abrahámu, mala dve deti a slúžila v kaštieli baróna Karla Kuffnera de Diószegh, kde mala na starosť pranie a upratovanie. Spolu mali ešte ďalšie dve deti, syna Jana a dcéru Máriu (vydatú Krommerovú, ktorá celý svoj život prežila v našom meste). Jan Miklošek st. mal v cukrovare ťažký pracovný úraz a prišiel o ruku.
Jan Miklošek ml. sa narodil v roku 1916 vo Veľkom Diószegu, kde absolvoval obecnú školu a do meštianky chodil v Senci. Bol rovesníkom a priateľom Jozefa Pokreisza a Jozefa Tanczera. Pán Jozef Pokreis o Jankovi povedal, že to bol dobrý kamarát, v škole bol veľmi usilovný a dobre sa učil. Okrem toho bol aj veľmi zručný remeselník, čo sa mu v profesii pilota určite zišlo.
Vždy túžil stať sa letcom a tak sa vybral späť na Moravu, odkiaľ pochádzala jeho rodina a v rokoch 1934–1936 vyštudoval na Pilotnej škole v Prostějove, kde úspešne absolvoval a 1. septembra 1937 bol menovaný vojenským letcom Republiky československej. Jeho prvým pôsobiskom bolo letisko Tri duby pri Sliači.
Po pričlenení Diószegu k Maďarskému kráľovstvu bol nútený zmeniť domovskú príslušnosť, lebo ako príslušník armády nemohol byť občanom Maďarského štátu. V tom čase sa nevedel dostať domov k svojej rodine a rozhodol sa tak, ako viacero slovenských pilotov, ktorí chceli bojovať proti nacistickému Nemecku – emigrovať.
Pred odchodom do zahraničného odboja bol istý čas väznený, lebo sa zúčastnil na prípravách jedného odhaleného odletu, ale nakoniec dostal ako syn Moraváka od Slovenského štátu úradné povolenie vysťahovať sa do Juhoslávie. Do Belehradu prišiel 8. decembra 1939 a odtiaľ sa cez Stredný východ dostal do Francúzska. Po kapitulácii Francúzska odplával loďou do Anglicka, kde sa stal príslušníkom 311. Československej bombardovacej perute Royal Air Force. Ako príslušník tejto perute absolvoval mnoho úspešných misií.
Dňa 15. septembra 1941 smeroval jeho bojový let na prístav Hamburg. Už pred letom mal zlé tušenie. Na izbe si dôkladne zbalil svoje osobné veci a až do nástupu do svojho lietadla Wellington KX–L R–1015 zostal zádumčivým. Na operačný let odštartoval so svojou posádkou krátko po 20. hodine. Lietadlo sa však počas letu zrútilo v plameňoch k zemi a pri havárii zahynula celá posádka. Všetci boli pochovaní 18. septembra 1941 v Lingene.
Oficiálna správa o tejto tragickej udalosti hovorí: V noci z 15. na 16. septembra 1941 sa nevrátil z náletu na Hamburg Wellington Mk. IC R1015 / KX - L /, 311 bombardovacej perute. Lietadlo štartovalo z letiska East Wretham. S najväčšou pravdepodobnosťou bolo lietadlo zostrelené flakom (88 mm PL kanón). Ohorené tela šesťčlennej osádky boli nájdene pri Andervenne, blízko Lingenu v Nemecku. Osádku tvorili čatár Vilém Soukup, 1. pilot, rotmajster Ján Miklošek, 2. pilot, poručík Mojmír Sedláček, navigátor, poručík Antonín Zimmer, radiotelegrafista, čatár Zdeněk Babíček, predný strelec a čatár Alois Jarnot, zadný strelec. Celá osádka bola pochovaná 18. septembra 1941 na vojenskom cintoríne v Lingen-Ems do spoločného hrobu. Po vojne bol založený veľký vojenský lesný cintorín v Reichswaldu, 5 km juhozápadne od Kléve, v severnom Porýni Vestfalsku. Tam boli prenesené aj ostatky členov tejto osádky. Dodnes odpočívajú v úseku 27, rada F v spoločnom hrobe s číslom 12.–15. Je to jediná kompletná československá bombardovacia osádka pochovaná na nemeckom území.
Spomienky na Janov život v Anglicku rodine sprostredkoval jeho najbližší priateľ, letec Oldřich Hlobil z Valašského Meziříčí, ktorý Janovu mamu a sestru po vojne niekoľkokrát navštívil.
Medzi letcami platilo pravidlo, že tí, ktorí leteli do boja, svoje osobné veci vždy odovzdali priateľovi, ktorý ostával na zemi. Práve Oldřich Hlobil bol tým, ktorému ostala smutná povinnosť vrátiť Janove veci jeho rodine a porozprávať im o jeho živote v Anglicku.
Po II. svetovej vojne bol Jan Miklošek v roku 1947 povýšený na večnú pamäť na štábneho rotmajstra letectva v zálohe a bola mu prezidentom republiky udelená Československá medaily Za chrabrosť. Dekrét o udelení tejto medaily podpísal generál Ludvík Svoboda.
Na dlhé roky bolo hrdinstvo príslušníkov RAF zakázanou témou a mnohí z tých, ktorí prežili, boli za svoju minulosť perzekvovaní. Až po nežnej revolúcii sa im dostalo rehabilitácie a tak aj Jan Miklošek bol v roku 1991 veliteľom letectva a PVO ČSFR mimoriadne povýšený do hodnosti plukovník vo výslužbe In Memoriam.
Počas socialistickej éry sa nám nepodarilo primeraným spôsobom vyjadriť úctu a vďaku tomuto hrdinovi, hoci mnohí z nás nikdy nezabudli na skutočnosť, že za našu slobodu vďačíme aj jemu a ostatným československým letcom, ktorí bojovali a padli v uniformách RAF.
V roku 2010 bola v centre mesta na budove starého kultúrneho domu odhalená pamätná tabuľa s textom:
Jan Miklošek,
(*1. 2. 1916, Diószeg, † 15. 9. 1941, Lingen om Ens)
Na pamiatku hrdinu II. svetovej vojny, plukovníka v. v. In Memoriam, letca 311. československej bombardovacej perute RAF, ktorý padol pri nálete na Hamburg.
II. világháborús hős emlékére, a RAF 311. csehszlovák bombázószázad pilótája, Post Mortem ezredes, gépe Hamburg bombázásakor zuhant le.
Spoločne ju odhalili pani Mária Lászlóová, neter Jana Miklošeka a Ing. Kornel Somogyi, bývalý primátor mesta Sládkovičovo, ktorý sa veľkou mierou pričinil o to, aby si mesto uctilo pamiatku statočného letca a bojovníka proti fašizmu.
[Zdroje:
Archív rodiny Miklošekovcov
Sudová Eva, Život v Sládkovičove 3/2010, Ed. Mesto Sládkovičovo
https://www.vets.cz/vpm/16901-pamatna-tabula-jan-miklosek/
http://www.e-kysuce.sk/index.php/informe-a-postrehy-e-kysuce-140/19412-bitka-o-anglicko-letci
http://www.druhasvetovavojna.estranky.cz/clanky/letectvo/slovaci-v-raf.html]