1882‒1972
Medzi významné osobnosti nášho mesta musíme zaradiť Dr. Ernő Pongrácza, ktorý v Diószegu žil a ordinoval dlhých 37 rokov.
Ernő Pongrácz sa narodil v roku 1882 v Ostraticiach. Gymnázium navštevoval v Nitre, v štúdiu pokračoval v meste Eger (Jáger) a lekársky diplom získal na univerzite v Budapešti. Po ukončení štúdií dva roky pracoval v bratislavskej Štátnej nemocnici. Bol to nielen vynikajúci lekár, ale aj muž mimoriadnych morálnych kvalít.
Po smrti svojej prvej ženy Idy Novak, s ktorou mal troch synov, si v našom meste našiel životnú družku, svoju druhú manželku Ilonu Karsayovú a narodil sa im jeho štvrtý syn.
Od roku 1910 bol zmluvným lekárom zdravotnej poisťovne v Diószegu, v rokoch 1914–1921 bol praktickým lekárom, od roku 1921 pracoval ako súkromný lekár a po roku 1938 bol znovu praktickým lekárom obce.
V rokoch 1910–1930 bol v úzkom kontakte s rodinou baróna Kuffnera a ako dobrý sused, pravidelne navštevoval starého pána baróna a jeho rodinu.
Zohral dôležitú úlohu pri činnosti Maďarskej strany na Slovensku. Vždy stál za pravdou a svojich pacientov ošetril vždy v súlade so svojou lekárskou prísahou.
V roku 1931 po streľbe žandárov na štrajkujúcich robotníkov v Košútoch, kde bolo mnoho mŕtvych a zranených, ošetril zranených podľa svojho najlepšieho vedomia. Keď sa žandári vypytovali na miesto ich úkrytu, neprezradil ho. V jedných československých novinách pri správe o tomto incidente bolo spomenuté i jeho meno.
Neskôr, po zmene hraníc a po príchode maďarských vojsk, si žandári od neho pýtali lekársky nález jedného zbitého muža, ktorý sa volal Babacs. Po prečítaní zápisnice, ktorú napísali žandári, odmietol ju doktor Pongrácz podpísať, pretože neodrzkadľovala skutočnosť. Odišiel do Nových Zámkov a podal na miestnych žandárov sťažnosť, na základe ktorej celú záležitosť prešetrili a inzultujúceho žandára odvolali. Bol ochotný podpísať len takú zápisnicu, ktorá obsahovala pravdu.
V rokoch 1940–1942 vybudoval v Diószegu pôrodnicu s 25 lôžkami, v ktorej bol primárom. Pozemok na stavbu žiadal a dostal od generálneho riaditeľa cukrovaru Dr. Józsefa Paksiho, ktorý ho vyčlenil z cukrovarských pozemkov a k výstavbe prispelo i vedenie obce. Ide o budovu bývalého zdravotného strediska nazývanú tiež Zöldkerest / Zelený kríž podľa organizácie toho istého mena.
Snažil sa pomôcť všetkým tým, ktorí sa dostali do nebezpečenstva. V časoch deportácie pomohol viacerým Židom i Slovákom vydal potvrdenia, vďaka ktorým neboli deportovaní. Ďakovné listy, ktoré od nich dostal po vojne, sú dodnes zachované.
Po príchode ruských vojsk v roku 1945 bol nútený opustiť svoj dom, pretože sa tam usídlilo ruské veliteľstvo a domov sa mohol vrátiť až koncom septembra 1945, keď Rusi opustili Československo. Dovtedy celú rodinu prichýlil brat jeho manželky – József Karsay.
Ernő Pongrácz bol aj milovníkom umenia a veľmi aktívne sa zapájal do kultúrneho života obce. Bol predsedom miestneho osvetového spolku a v 20. a 30. rokoch 20. storočia režíroval viacero amatérskych divadelných predstavení, ktoré boli veľmi úspešné.
V rámci nútenej výmeny obyvateľstva v roku 1947 sa Dr. Ernő Pongrácz musel vysťahovať do Maďarska, do obce Vaskút, kde pracoval ako praktický lekár až do roku 1960. Neskôr sa presťahoval k synovi Györgyovi do Budapešti, kde žil až do svojej smrti v roku 1972.
Dr. Ernő Pongrácz mal štyroch synov – Zoltán bol významným hudobným skladateľom (* 1912–† 2007), Endre bol chirurgom v Debrecíne (* 1919– † 1997), Ernő grafikom v Budapešti (* 1921– † 2002) a György, bol strojným inžinierom a žije v Budapešti (* 1926).
György Pongrácz je už jediným žijúcim členom rodiny, ktorej domov bol po dlhé roky v našom meste. Pre vznik tejto publikácie boli nesmierne dôležité jeho neuveriteľne presné spomienky a archív dokumentov a fotografií, ktorý nám dal k dispozícii.
[Zdroje:
György Pongrácz, syn a archív rodiny Pongráczovcov]