1918‒1994
Gyula Mihály Hollik sa narodil v roku 1918 v Diószegu v rodine kováčskeho majstra Ferenca Hollika, ktorý bol po otcovi nemeckej národnosti a Jusztiny, rodenej Smuró, ktorá však v roku 1928 zomrela. Ferenc sa potom znovu oženil so sesternicou svojej ženy Emou a mali dve deti Mihálya a Ilonku.
Gyula absolvoval štyri ročníky nemeckej základnej školy, kde ho učila slečna Herz. Keď otec ovdovel, vedenie domácnosti i výchovu chlapca prevzala Ferencova sestra Terézia Schweitzer. Gyula vtedy trávil voľný čas v skautskom oddeli a to až do narukovania na vojnu.
Po tom, čo sa otec znovu oženil, chcela ho nová matka dať do učenia za mäsiara, ale nakoniec Gyula študoval na chlapčenskom gymnáziu v Bratislave. Ďalej sa dostal na gymnázium Verbőczy v Budapešti, kde býval u otcových príbuzných.
Popri štúdiu pracoval v Maďarských optických závodoch (Magyar Optikai Művek) ako mechanik jemnej optiky a dvakrát bol vyslaný na stáž do svetoznámej továrne v nemeckej Jene.
Po Viedenskej arbitráži narukoval do Maďarskej kráľovskej armády a slúžil na letisku v Budaörsi ako optik. Ako vojak bojoval pri Done a s ustupujúcou armádou sa zoslabnutý (vážil 40 kg) dostal do Viedenskej nemocnice. Pri bombardovaní Viedne Gyulu z horiacej nemocnice zachránil švédsky lekár. Po zotavení sa dostal do mesta Gmunden pri Salzburgu, kde do roku 1946 pracoval v evakuovanej fabrike, v ktorej pracoval už ako študent.
Jeho patrónom bol strýko József Schreiber, u ktorého žil až do roku 1947 spolu s tromi kamarátmi z vojny. Tu sa spriatelil so skladateľom Ferencom Lehárom, ktorý Gyulu a jeho kamarátov podporoval a prispel im na lodné lístky do južnej Ameriky. Keď sa však dozvedel, že Diószeg je znovu súčasťou Československa a plánuje sa vysťahovanie Maďarov, nevycestoval do južnej Ameriky, ale vrátila sa k rodine. Na zoznam vysťahovaných sa však jeho meno nedostalo a vysťahovaní do Maďarska boli iba jeho rodiča a súrodenci.
Gyula tak zostal v Diószegu a žil u matkinho otca Silvestra Šmura, kde býval až do roku 1949, kedy sa oženil. Keďže sa domov vrátil ako maďarský vojak, nemal žiadne osobné dokumenty, iba papier o tom, že je „nespoľahlivý“ a preto ho nikto nechcel zamestnať. Prvú prácu získal iba náhodou v Bratislave, kde sa stretol s Jankom, kamarátom z detstva, ktorý pochádzal z Oravy. Janka v detstve jeho otec kováč poslal na „skusy“ ku kováčovi Hollikovi do Diószegu a na výmenu prijal malého Gyulu. Janko, ktorý pracoval na ministerstve, pomohol Gyulovi zamestnať sa v bratislavskom Gumone.
Gyula sa oženil so svojou spolužiačkou zo základnej školy Margitou, rodenou Schramm a mali dve dcéry Zsuzsu a Agnesu. Mladá rodina nemala vlastný dom tak a bývali u svokry Berty Schramm a neskôr sa presťahovali do domčeka svokrinej sestry Lizi Schramm. V tom čase už vo svokrinej záhrade na ulici Kpt. Nálepku stavali s pomocou otca Gyulovej matky nový dom.
V práci v Gumone sa mu darilo a v roku 1952 ho ako hlavného majstra poslali na dvojročný preškolovací kurz, kde získal aj pegagogické vzdelanie. V roku 1957 nastúpil do Meopty a v roku 1960 do Výskumného ústavu káblov a izolantov, kde bol vedúcim oddelenia. Za viaceré vynálezy a zlepšovacie návrhy získali spolu s Ladislavom Csibom v Prahe vyznamenanie.
Na dôchodku ešte nejaký čas pracoval, nakoľko bol zodpovedný za presťahovanie výskumného ústavu do nových priestorov a až potom odišel do dôchodku.
Ako zrelý muž rád chodil do prírody, rybárčil a bicykloval sa po okolí. Keď bol ich nový rodinný dom takmer hotový, začal sa venovať záhradkárstvu a ovocinárstvu. Bol dlohoročným predsedom zväzu záhradkárov a rád pomáhal začínajúcim záhradkárom. Bol zakladajúcim členom miestnej organizácie Csemadoku a niekoľko rokov i jej predsedom. Pre svoje kresťanské presvedčenie sa na nátlak KSS vzdal postu predsedu, ale naďalej v Csemadoku nadšene pracoval. Spolu so svojou manželkou spievali v spevokole Vox Humana. So svojimi spolupracovníkmi navrhol a vyrobil unikátny odznak spevokolu.
Dlhé roky pracoval v Bratislave a cesty vlakom si krátil čítaním a šachom, ktorému sa venoval aj so svojim kamarátom Michalom Preisingerom, s ktorým zdielal aj nadšenie pre ovocinárstvo.
Bol výborným mechanikom a ako šporovlivý človek doma pre svoju manželku vyrobil práčku i vysávač. Vyrábal aj strojčeky na rezance, ktoré dodnes slúžia v mnohých sládkovičovských domácnostiach. Rád majstroval v dielni, ale najviac sa tešil zo svojich vnúčat – Katky, Zuzky, Andrása a Zoliho. Bol to veľmi tvorivý a rodinne založený človek, ktorému záležalo na maďarskej kultúre a bol prospešný celej komunite.
Veľmi bolavou spomienkou v jeho živote bolo to, že svojich rodičov videl po vojne už iba raz a to v roku 1960, kedy dostal povolenie navštíviť ich na samote Vargabokor. Vtedy sa stretla celá rodina prvý a poslednýkrát, lebo o rok na to jeho rodičia zomreli.
Gyula Hollik zomrel po ťažkej chorobe v roku 1994.
[Zdroje:
Agnes Knézlová, dcéra, a archív rodiny Hollikovcov a Lenygelfalusyovcov]