1888‒1947
József Letocha (od roku 1940 Lengyelfalusy) sa narodil v Diószegu v roku 1888. Jeho otec bol József Letocha, a matka, rodená Lengyel. Ako veľmi nadaný žiak vyštudoval gymnázium v Bratislave a v roku 1910 ukončil štúdium na teologickej fakulte v Ostrihome. Po vysvätení nastúpil ako kaplán diószegskej farnosti.
Krátko nato vypukla I. svetová vojna a József Letocha narukoval ako poľný duchovný. So svojim spolubojovníkmi prešiel mnohé bojiská. Z tohto obdobia sa dochovali zaujímavé fotografie, ktoré boli digitalizované a stali sa súčasťou celoeurópskeho archívu dokumentov o I. svetovej vojne.
Po vojne vykonával kňazskú službu v Banskej Štiavnici, Leviciach a v Nových Zámkoch. V roku 1921 sa vrátil do Diószegu, kde ako farár pôsobil do roku 1930. V tomto období sa stal významnou duchovnou osobnosťou celej komunity a vďaka tomu, že bpôsobil v rodnej obci, kde žila celá jeho veľká rodina, boli to najkrajšie roky jeho duchovnej služby.
Úzko spolupracoval s rodinou baróna Karla Kuffnera de Diószegh, predovšetkým s jeho manželkou grófkou von Firmian a jej nevestou Carou Carolinou, ktoré sa venovali charitatívnej práci. Po smrti Karla Kuffnera a jeho manželky odbavoval zádušné omše v mauzóleu, kde boli pochovaní. Z takejto omše sa dochovala jeho unikátna fotografia s barónovými vnúčatami Petrom a Lilly Lousiannou (strana 136 tejto publikácie).
V roku 1930 sa stal farárom v Galante, kde pôsobil až do konca II. svetovej vojny. V roku 1938 sa podieľal na výstavbe pamätníka bojovníkom padlým v I. svetovej vojne pred rímsko-katolíckou školou na hlavnej ulici v Diószegu a bol osobne prítomný jeho vysväteniu. Bol podpredsedom spolku Katolícky kruh, ktorý sa zaoberal mladistvými. Organizoval družstevné hnutie a bol zodpovedným redaktorom družstevných novín Hanza. Napísal niekoľko kníh a učebníc pre katolícku mládež a odbornú verejnosť.
Po II. svetovej vojne bol ako maďarský duchovný uväznený a istý čas dokonca sedel v jednej cele s Dr. Jozefom Tisom. Z tohoto obdobia sa dochovala jeho osobná spomienka na výrok svojho spoluväzňa: „Mňa nie, ale teba obesia.“ Z histórie viem, že to dopadlo ináč, hoci ani pán farár Lengyelfalusy svojho spoluväzňa dlho neprežil. Józef Lengyelfalusy vo väzení úmyselne prehltol malú lyžičku, aby sa dostal do nemocnice a stade ho jeho brat István spolu so svojim synom Miklósom oslobodili a tajne ho na člne cez Dunaj previezli do Maďarska.
Ostrihomský arcibiskup Mindszenti ho inštaloval za farára do maďarskej obce Nagymaros. Tam však za záhadných okolností, ktoré nikdy neboli vyšetrené, v roku 1947 zomrel. Údajne sa sám obesil, ale táto verzia sa prieči jeho hlbokej viere v Boha a preto je ďaleko pravdepodobnejšie, že ho dostihla pomsta vtedajšej československej alebo maďarskej štátnej bezpečnosti.
[Zdroje:
Imrich Lengyelfalusy, synovec a archív rodiny Lengyelfalusyovcov
http://lexikon.katolikus.hu/L/Lengyelfalusy.html]