1948‒1999
„Bol najrýchlejší povojnový stovkár! Nie v behu na 100 metrov, ale v čase najrýchlejšieho dosiahnutia strelenia stého gólu,“ napísal o Ladislavovi Józsovi autor publikácie Storočnica košického futbalu Eugen Magda.
Laco ako malý chlapec hral futbal vo futbalovom klube Slavoj Sládkovičovo a vojnu si „odkopal“ v Dukle Praha Dejvice. Po vojenčine sa oženil s Idou, rodenou Pethő-ovou, a prestúpil do Komárna, po roku do Spišskej Novej Vsi a svoju úžasnú futbalovú kariéru zavŕšil v Lokomotíve Košice, kde hral v rokoch 1972–1979. V závere svojej futbalovej kariéry ešte obliekal aj dresy Trenčína a Dunajskej Stredy, kam prestúpil, aby bol bližšie k svojej rodine, manželke a synom Tiborovi a Gáborovi.
Hoci medzi futbalovú elitu prišiel neskoro, dokázal to, čo sa v tak krátkom čase nepodarilo žiadnemu kanonierovi v novodobej futbalovej histórii – strelenie stovky ligových gólov a tým aj vstup do Klubu kanonierov. Potreboval na to iba šesť a pol sezóny.
Svoj prvý ligový gól zaznamenal 21. apríla 1972 v stretnutí s Trenčínom a stý gól dal 4. marca 1979 opäť v stretnutí s Trenčínom. Trikrát sa mohol pochváliť titulom Kráľa ligových strelcov. Prvýraz ho získal v ročníku 1972–1973, keď strelil 21 gólov, o rok neskôr strelil súperom 17 gólov a tretíkrát zdvihol nad hlavu pohár Kráľa ligových strelcov v sezóne 1976–1977 za 18 strelených gólov.
Experti sa zhodli na tom, že keby sa v I. lige objavil o niekoľko rokov skôr, patril by určite k najlepším strelcom všetkých čias. Počas svojej prvoligovej kariéry nastrieľal spolu 108 gólov.
Bol obávaným exekútorom priamych kopov, pri ktorých brankári väčšinou na loptu ani nestačili reagovať. O jeho kanonierskom umení sa šírili legendy. Sám o sebe s humorom vyhlasoval, že objavil bod, v ktorom treba loptu trafiť tak, aby letela prudko a presne do brány. Konštatoval to aj vynikajúci reprezentačný brankár Ivo Viktor, ktorý povedal: „Najprudšiu strelu zo všetkých ligových futbalistov počas mojej kariéry mal jednoznačne Laco Józsa. Keď trafil bránu, gólman zvyčajne nemal šancu.“
Jeho talent ho predurčil aj na zaradenie do reprezentačného kádra ČSSR, kde za reprezentáciu zohral jedno stretnutie v roku 1977. Okrem toho si obliekol aj dres reprezentačného „béčka“, olympijského tímu a dvakrát nastúpil aj za reprezentačnú „dvadsaťjednotku“, za ktorú strelil štyri góly.
Keď sa v roku 1979 presťahoval z Košíc do Trenčína, dal v jesennej časti ešte štyri góly. Za svojej éry odohral 225 ligových zápasov. Naposledy nastúpil v prvoligovom zápase v drese Trenčína 4. novembra 1979. Mal vtedy iba 31 rokov, ale zranenia spôsobené obrancami súperov boli bolestivé a tak velili koniec s futbalom, i keď z času na čas sa na zelenom trávniku ešte objavil.
Vrátil sa do Sládkovičova k svojej rodine a pracoval na Semenárskom štátnom majetku, v Mraziarni Sládkovičovo a vo firme Danone. Stále sa venoval futbalu, trénoval, pracoval vo výbore klubu a svoje bohaté skúsenosti sa usiloval odovzdať mladým hráčom.
Nakoniec infarkt premohol srdce človeka, ktorý vedel rozdávať divákom vzácne futbalové korenie tak ako málokto. Mnohí hovorili, že taký kanonier bol iba jeden jediný. Opustil nás v roku 1999.
Na jeho počesť organizuje mesto Sládkovičovo každoročne Memoriál Ladislava Józsu, turnaj žiackych družstiev, ktorého sa zúčastňujú žiacke družstvá z Trnavského a Nitrianskeho kraja.
Na ihrisku FK Slavoj Sládkovičovo bola umiestnená pamätná tabuľa, ktorá pripomína veľkého futbalistu, excelentného kanoniera a veselého takmer dvojmetrového športovca, ktorý nikdy nestratil humor.
Z publikácie 100 rokov organizovaného futbalu v Sládkovičove sme prevzali rozhovor, ktorý mal s Lacom Józsom JUDr. Pavol Haško v roku 1989.
Laco, ktoré boli najdôležitejšie okamihy, ktoré ovplyvnili tvoju športovú kariéru?
K futbalu som prišiel ako väčšina detí. V mojich chlapčenských rokoch bol futbal prakticky jedinou zábavou. Od 13 rokov som nevynechal ani jednu príležitosť, aby som si so svojimi kamarátmi zahral futbal a postupne som sa stal fanatikom futbalu. Často som si hovorieval: „Hrať aspoň päť minút I. ligu.“ Bol to môj prvý veľký športový cieľ. Lokomotívu Košice som si obľúbil už v roku 1968, keď som sa ako vojak dostal na jej zápas so Spartou na Letnej. „Loky“ vtedy síce prehrala 4:0, bol to však pre ňu nešťastný zápas a nezaslúžene vysoká prehra.
V ročníkoch, v ktorých si sa stal Kráľom strelcov, o tebe futbaloví odborníci i brankári hovorili, že máš najtvrdšiu strelu a že keď loptu dobre trafíš, má brankár minimálne šance strelu chytiť. Ako sa na toto vyhlásenie pozeráš dnes?
Pokiaľ sa pamätám, bolo to časté tvrdenie Iva Viktora, nášho reprezentačného gólmana. Nebola to však pravda. Aj vtedy boli v lige hráči, ktorí vedeli tvrdo vystreliť. Stačí aspoň jedno meno – Jozef Adamec.
S Lokomotívou si pochodil veľký kus sveta. Prezraď nám, do ktorých krajín si sa s futbalom dostal a z ktorého futbalového zájazdu si mal najsilnejšie dojmy?
Vymenovať všetky krajiny, ktoré som vďaka futbalu navštívil, by bolo zdĺhavé. Najradšej spomínam na turnaj v Maroku, kde výber ČSSR bojoval s Evertonom a výberom Rumunska o Pohár kráľa Hasana. Vo finále sme prehrali s Rumunskom. Turnaj mal perfektnú organizáciu, ale hrali sme v 40 stupňových horúčavách. Najviac sa mi páčili škandinávske krajiny, napríklad Nórsko, ktoré má krásnu prírodu. Fascinovalo ma krásne a čisté mesto Brynes, kde sú takzvané biele noci.
Ktorý gól z tvojho pôsobenie v Lokomotíve si najviac ceníš?
Gól, ktorý som strelil Slávii v Edene v roku 1972. Vyhrali sme 1:0 a vďaka tomuto víťazstvu sa Lokomotíva zachránila v I. lige.
Lokomotíva bola v rokoch, keď si za ňu hrával, veľmi úspešná, veď dokonca siahala aj po titule majstra ČSSR. Čo bolo základom vtedy tak kvalitnej hry Lokomotívy a ako mohlo dôjsť v takom klube k zostupu až do II. SNFL?
V Lokomotíve sa vtedy zišla výborná partia futbalistov, ktorí chceli niečo dosiahnuť a milovali futbal. Snažili sa nesklamať trénera Jankecha. Najdôležitejšie bolo to, že v mužstve boli osobnosti ako Móder, Kozák, Suchánek, Biros, Jacko… a ďalší hráči ich vhodne doplňovali. Týchto hráčov sa po ich odchode z Lokomotívy už nepodarilo výboru FO nahradiť. Došlo tam k hráčskej i funkcionárskej kríze a futbalovému pádu mužstva. Janko Kozák a Jožko Móder sa však nevzdali a zatrúbili do útoku. Na budúci rok bude hrať „Loky“ I. SNL a odtiaľ do I. ligy nie je ďaleko.
Na ceste z Lokomotívy do Sládkovičova si hral za Jednotu Trenčín a potom za Dunajskú Stredu, ktorej si pomohol vybojovať I. SNL. Aké spomienky máš na pôsobenie v týchto celkoch?
Keď som prišiel do Trenčína, bol som už za zenitom svojej futbalovej kariéry. Jednota sa vtedy zmietala v problémoch a bojovala o záchranu v I. lige. Bol to taký prechod, ako keby hráč Realu Madrid prišiel do mužstva hrajúceho okresnú súťaž. Myslím tu na podmienky, aké sme mali v Lokomotíve a aké boli v Trenčíne. V Dunajskej Strede to bolo oveľa lepšie. Celý FO šiel systematicky za svojim cieľom, ktorým bol postup do I. SNL. Tréneri Hrivnák a Szikora, ktorý je mojim priateľom, nasadili veľmi vysokú latku. Náročné tréningy som už fyzicky nezvládal a preto som sa rozhodol zanechať aktívnu činnosť.
Po príchode z Dunajskej Stredy do Sládkovičova si sa stal trénerom „A“ mužstva Slavoja, s ktorým si v I. B triede vybojoval v ročníku 1983/1984 veľmi pekné 4. miestom. Ako by si porovnal hru, ktorú produkovalo vtedajšie „A“ mužstvo a to súčasné?
Po tom, ako som prevzal trénovanie „A“ mužstva, zaviedol som v prvom rade hráčsku disciplínu a dostal do hráčov futbalové sebavedomie. Hráč, ktorý si neverí a nebojuje od prvej do poslednej minúty, nemôže mať miesto v zostave. Skončili sme vtedy na 4. mieste, ale v súťaži boli aj lepšie mužstvá, ktoré skončili v tabuľke za nami. Myslím si, že to súčasné „A“ mužstvo Slavoja Sládkovičovo je lepšie ako to, ktoré som trénoval. Slavoj má kvalitnejší káder a aj individuality, ktoré vedia urobiť hru.
Ktoré vlastnosti musí mať súčasný futbalista, aby sa stal osobnosťou?
Každý futbalista, hrajúci súťažne, by mal chcieť stať sa osobnosťou, lebou tou môže byť ktorýkoľvek hráč na hocijakom poste, či je to ľavý obranca alebo pravý záložník. Prianím každého trénera je viesť mužstvo zložené zo samých osobností. Myslím si, že ak má byť hráč osobnosťou na trávniku, musí ňou byť aj v súkromnom živote. Mal by viesť usporiadaný rodinný život, byť maximálne disciplinovaný v tréningu a byť sám na seba prísny. Hráč, ktorý to má v súkromnom živote rozhádzané, sa ťažko stane osobnosťou. Všetko so všetkým súvisí. Aj futbalisti, ktorí hrajú nižšie súťaže, by mali mať k futbalu profesionálnejší prístup – ide o životosprávu, tréningovú morálku a častejšie sa zamýšľať nad vlastnom hrou.
[Zdroje:
Pethő Michal a Vavríková-Pethőová Priska, 100 rokov organizovaného futbalu v Sládkovičove, 2014, ISBN 978-80-971524-3-7
Zeman Michal a Kozák Ján, príbehy fotbalového rebela, 2016, ISBN 978-80-7451-450-0
Magda Eugen, Oprášené legendy, 2002, ISBN 80-968586-4-5
Pulus Zdeněk, 100 klub ligových kanonýrů, 2012, ISBN 978-80-7388-633-2
Magda Eugen, Storočnica košického futbalu, 2002, (1903–2003), ISBN 808-07-301-9-9]