1922‒1997
Mária Urbančoková, rodená Kožuchová, sa narodila v roku 1922 na Pitvaroši v roľníckej rodine Jána a Márie Kožuchovcov ako ich štvrté dieťa a mala dvoch bratov a sestru. Vyrastala v roľníckej rodine, v harmonickom prostredí, v ktorom sa všetci navzájom rešpektovali. V roku 1942 sa vydala za krajčíra Michala Urbančoka.
Na svoje zážitky z detstva vždy rada spomínala a rozprávala o nich. Hlavou rodiny bol jej otec, dedo Jano, ktorý riadil rodinu podľa prísnych pravidiel. Bol to pedant a všetko v jeho dome malo svoje miesto. Aj hrnček na jačmeň pre kone bol iný ako pre ostatný statok. Po ňom asi zdedila lásku ku koňom. Bol to zaujímavý človek, do kostola nechodil, ale Biblia a modlitebná knižka museli byť vždy na stole a často si z nich čítal. Ak niekto v dome zahrešil, tak ho vypoklonkoval z domu so slovami: „V tomto dome sa nehreší. Ja sa na teba nehnevám, ale dnes v tomto dome nemáš čo robiť.“ Do krčmy nechodil, ale vypiť pol litra domáceho na jedno posedenie pre neho nebol problém, hoci sa to stávalo len zriedka. Ľudia v okolí si ho vážili a roky robieval starejšieho na svadbách.
Na Pitvaroši chodila Mária do maďarskej školy, kde za rozprávanie sa po slovensky boli fyzické tresty. Napriek tomu mala školu veľmi rada, dobre sa učila, rada recitovala a vystupovala na verejných oslavách a už na Pitvaroši začala hrať ochotnícke divadlo. Rozprávačský talent mala asi vrodený, lebo výbornými rozprávačmi boli aj mamovka Kožuchová a aj jej bratia Michal a Ján.
Mária Urbančoková milovala svoj Pitvaroš, prežila tam svoje detstvo a mladosť. Na Pitvaroši žila 32 rokov a 40 rokov naň zo slzami v očiach spomínala. Spomínala na upratané pitvarošské ulice, na život na Pitvaroši, na školské roky, na stretnutie s manželom a na život s ním, na svojich rodičov a súrodencov.
Po presídlení z Maďarska v roku 1947 bola jej rodina rozdelená, Mária s mužom a jej rodičia Kožuchovci boli presídlení do Sládkovičova, brat Jano do Veľkých Úľan a sestra Anka a brat Mišo do Senca. To pre ňu bolo veľmi ťažké, najmä pre stratu bezprostredného kontaktu so súrodencami a to najmä vtedy, keď v roku 1956 náhle zomrel jej manžel Michal ako 32 ročný. Bola to ťažká strata. Michal mal pokrokové myslenie a veľké plány do budúcnosti, ale psychicky neuniesol, že mu vzali živnosť a nemohol podnikať.
Mária Urbančoková mala len 34 rokov, keď zostala sama s dvoma chlapcami vo veku tri a desať rokov. Do konca života zostala sama a starala sa o synov, o otcovu matku a o svoju mamu.
Aby zabezpečila finančné potreby domácnosti, začala popri práci v JRD vo voľnom čase šiť.
Neskôr, keď pre zdravotné problémy musela odísť z JRD, začala šiť pre Slovodev Galanta a popri zamestnaní absolvovala kurz zdravotnej sestry a začala pracovať v detských jasliach, kde bola zamestnaná až do dôchodku.
Mala veľmi rada divadlo a sama ochotnícky hrala v niekoľkých inscenáciách. Rada tiež sledovala divadelné inscenácie v televízii, milovala folklór a ľudové zvyky a porovnávala ich so zvykmi na Pitvatroši. Poznala snáď všetky ľudové piesne a tie boli asi to prvé, čo začala zapisovať. Po odchode do dôchodku mala viac voľného času a tak začala zapisovať všetko, čo si pamätala, aby sa na to nikdy nezabudlo. Impulzom jej snáď mohol byť aj malý zošit „Reči starejšieho“, ktoré si voľakedy dávno spísal jej otec, dedo Jano a ktorý opatrovala ako vzácne dedičstvo. Postupne písala jeden príbeh za druhým a tak nám zanechala autentické spomienky na rodný Pitvaroš. Svoje poviedky písala jazykom. ktorým sa na Dolnej zemi rozprávalo, hoc bolo nárečie v čase písania poviedok, poznačené postupným prenikaním spisovnej slovenčiny.
Jej príbehy neobyčajne plasticky vykresľujú obraz života na Pitvaroši. Do múrov a stien starých domov autorka vdýchla život so všetkými jeho stránkami. Duch starého Pitvaroša netvoria len domy a hmotná ale i nehmotná kultúra ako spomienky a zvyky ľudí. Vďaka ľuďom a ich príbehom bol práve Pitvaroš tým, čím bol a aký si ho naši starí a prastarí rodičia ešte pamätajú.
V roku 1994 jej pri lekárskej prehliadke diagnostikovali zhubný nádor, podstúpila náročnú operáciu a zdalo sa, že všetko bude v poriadku. V lete roku 1998 sa však jej zdravotný stav náhle zhoršil a choroba mala rýchly priebeh. Mária Urbančoková zomrela v roku 1998 vo veku nedožitých 76 rokov.
Niektoré jej poviedky vyšli ešte za jej života v regionálnej tlači. Jej synovia sa v spolupráci s historikom Michalom Kožuchom v roku 2017 rozhodli vydať jej poviedky knižne a tak vznikla krásna publikácia Príbehy z Pitvaroša, ktorú vydalo OZ Ponvagli Sládkovičovo.
Zdroj:
Sudová Eva (ed.): Príbehy z Pitvaroša, Mária Urbančoková, OZ Ponvagli 2017, ISBN: 978-80-972129-7-1]