1917‒1978
Ondrej Bulík sa narodil v roku 1917 v maďarskom Sarvaši v chudobnej roľníckej rodine. Ako talentovaného žiaka ľudovej školy ho učitelia odporučili k štúdiu na sarvašskom gymnáziu. Cez prázdniny vždy musel pomáhať pri poľnohospodárskych prácach, aby pomohol rodine a zabezpečil si skromnú obživu na štúdiách.
V štúdiu pokračoval na teologickej fakulte v Šoproni, ale ako chudobný študent sa stále potýkal s nedostatkom financií. Dával kondície, za stravu slúžil u správcov evanjelických šľachticov baróna Kassu a Somlósiho a pracoval aj v Spojených cukrovaroch. Všetky problémy zvládol a štúdium absolvoval s výborným prospechom.
Za farára bol ordinovaný v Budapešti v roku 1942 a bol ustanovený za senionárneho kaplána do Sarvašu, kde bol vtedy jeden z najväčších evanjelických zborov. Preložili ho však do Nadlaku, kde bola veľmi ťažká služba, lebo tam evanjelici nemali ani kostol. Vo vojnových časoch vrchnosti prekážala jeho príslušnosť k slovenskej menšine. Ostatných farárov v tom čase evakuovali, ale on prečkal prechod frontu so svojimi farníkmi.
V roku 1944 sa oženil so Zuzanou Kopčokovou, pochádzajúcou z Báčky (dnes vo Vojvodine), ktorá študovala v Belehrade medicínu, ale počas vojny nemohla doštudovať. Vtedy bol vymenovaný do Pitvaroša, kde mladá rodina nemala však kde bývať, lebo na fare sídlilo maďarské vojenské veliteľstvo. Na tieto časy spomínal s pohnutím, lebo chudoba netrápila iba jeho, ale aj jeho rodinu a všetkých cirkevníkov. Snažil sa vždy pozdvihnúť kultúrnu úroveň dolnozemských Slovákov a pomáhal pri zriaďovaní slovenských škôl, za čo bol v roku 1945 suspendovaný a uväznený.
Po uzavretí dohody o výmene obyvateľstva pracoval v presídľovacej komisii ako oblastný tajomník v Slovenskom Komlóši. Veľkou mierou sa zaslúžil o to, že z okolia Slovenského Komlóša sa presídlilo 14 000 Slovákov. Do Sládkovičova prišiel spolu so svojimi farníkmi 14. apríla 1947.
Tento príchod však nebol radostným návratom do vlasti, ale do značnej miery sklamaním. Prišli do čisto maďarskej a čisto katolíckej obce. Nemali vlastný kostol a často služby Božie nemohli vykonávať ani v škole. Ondrej Bulík bol hneď po príchode prijatý do cirkevnej služby, ale nebola to ľahká služba. Sklamaní cirkevníci boli nejednotní a on sa márne usiloval zbor stmeliť a získať priestory na dôstojný svätostánok. Jeho manželka učila na strednej škole a tak pomáhala zabezpečiť rodinu, v čase, keď mu post evanjelického farára nezaručoval žiadny plat.
Najväčší problém bol v tom, že Pitvarošania boli presídlení do viacerých okolitých obcí a celý pôvodný zbor sa tak rozdelil. Keď sa dozvedel, že plán výstavby evanjelického kostola v Sládkovičove bol zrušený (hoci v iných obciach sa kostoly stavali), navrhol, aby pre potreby zboru zakúpili bombardovaním poškodenú budovu židovskej synagógy, nakoľko židovská náboženská obec bola zrušená. Nenašli sa však financie, čo bolo pre neho i jeho zbor ďalšie sklamanie.
V roku 1952 dokonca nebolo obnovené povolenie na používanie školských miestností pre Bohoslužobné ciele a to bolo asi posledným argumentom na to, aby sa Ondrej Bulík rozhodol zrieknuť sa cirkevnej služby. Jeho rozhodnutie paradoxne „zobudilo“ členov zboru, ale on sám prežíval ťažké roky. Pracoval na Okresnom národnom výbore, ale táto práca ho nenaplňovala uspokojením a tak v roku 1955 požiadal Generálny biskupský úrad ev. a. v. cirkvi na Slovensku o znovuprijatie do cirkevnej služby. Jeho žiadosti nebolo vyhovené a tak zostal pracovať v „civilnej“ sfére.
Až do odchodu do dôchodku pracoval v galantskej Stavoinveste, ale zaslúženého oddychu po dlhých rokoch práce sa nedočkal, pretože pri šoférovaní dostal infarkt a skôr, ako prišla pomoc, zomrel.
Jeho jediný syn Ing. Ondrej Bulík, pracoval ako hlavný mechanizátor na Semenárskom štátnom majetku v Sládkovičove.
[Zdroje:
Životopis Ondreja Bulíka uložený v archíve evanjelického cirkevného zboru a. v.
Fotografie z archívu evanjelického zboru a. v. v Sládkovičove]