1926‒1999
Ondrej Rohár sa narodil v roku 1926 v maďarskom Pitvaroši, v roľníckej rodine. Rodičom Ondrejovi a Anne, rodenej Lehockej a jeho trom sestrám Anne, Márii a Zuzane pribudol očakávaný brat.
Poľnohospodárske práce boli súčasťou života každej pitvarošskej rodiny a tak aj on po ukončení základnej školy spolu so svojimi sestrami pomáhal rodičom na poli, v záhrade a v domácom hospodárstve. Vo voľnom čase sa rád stretával s dedinskou mládežou, susedmi a rozvetvenou rodinou. To bol priestor na pestovanie a odovzdávanie múdrosti, zvykov, a tradícií. Nadšene sa venoval ochotníckemu divadlu, ktoré bolo jednou z mála radostí dedinčanov.
Najdôležitejšou kultúrnou, duchovnou, sociálnou i vzdelávacou inštitúciou na Pitvaroši bola evanjelická cirkev, ktorá významne prispela k zachovaniu a pestovaniu slovenskej identity. Pitvarošský evanjelický kostol sa stal jedným z významných symbolov obce ako symbol viery, odhodlanosti a hrdosti.
Rodina a rodinný život predstavovali v živote Pitvarošanov nenahraditeľné zázemie, sociálnu a materiálnu istotu. Tieto symboly si aj on prinesol so sebou po presídlení z rodného Pitvarošu do Sládkovičova v roku 1947.
Po kolektivizácii sa jeho otec stal členom JRD a mladý Ondrej začal pracovať v jednotnom roľníckom družstve ako robotník, zásobovač a neskôr ako osobný vodič až do odchodu do dôchodku. Nebolo takého tovaru, ktorý by nevedel zabezpečiť.
V roku 1948 sa oženil s Máriou Lócziovou. Vlastné deti nemali a tak lásku, dobrotu a srdečnosť obaja rozdávali svojim synovcom, neteriam a celej rodine.
Už na Pitvariši bol tak, ako jeho otec dobrovoľným hasičom a v tejto práci pokračoval i v sládkovičovskom hasičskom zbore. Nebol iba radovým členom, ale dlhé roky pôsobil ako veliteľ. Za aktívnu prácu v dobrovoľnej požiarnej ochrane získal rad ocenení a pri príležitosti jeho 70. narodenín mu predseda Ústredného výboru Zväzu požiarnej ochrany SSR udelil vysoké vyznamenanie Za zásluhy.
V sládkovičovskom evanjelickom cirkevnom zbore nebol len príkladným cirkevníkom a členom zborového spevokolu, ale aj pokladníkom a presbyterom. Významnou mierou prispel k prestavbe domu zakúpeného na kostol a faru, výstavbe veže a neľahkému zabezpečeniu troch zvonov, ktoré cirkevníci dali odliať u zvonolejárky pani Dytrychovej.
Podieľal sa aj na mnohých akciách v meste a v rámci vtedajšej akcie „Z“ za jeho aktívnej pomoci sládkovičovskí požiarnici postavili už zrušenú autobusovú zastávku oproti evanjelickému kostolu.
Vo voľnom čase sa okrem už spomínaných záľub venoval záhradkárčeniu, vinárstvu, hre na trúbku, ale hlavne svojej rodine, ktorú nesmierne miloval.
Ondrej Rohár bol skromný, ale rozvážny človek, ktorý bol ako správny hasič vždy ochotný pomôcť.
[Zdroje:
Ing. Zuzana Sudová, publikácia vydaná pri príležitosti 70. výročia vysvätenia evanjelického kostola v Sládkovičove
Archív rodiny Lócziovcov]