1910‒2010
Otec Edith Schwitzer, pán Paul Schwitzer sa narodil v roku 1868 v Kovarciach (okres Topoľčany). Do diószegského cukrovaru prišiel pracovať v roku 1906 a až tu sa v roku 1909 oženil s Antóniou, rodenou Drexler, narodenou v roku 1883, ktorá pochádzala z Trnavy.
Rodina bývala v úradníckom dome za cukrovarom, ktorý bol určený pre vyšších úradníkov a poskytoval svojim obyvateľom luxusné bývanie v blízkosti cukrovaru. Ich najbližšími susedmi bol riaditeľ cukrovaru, ktorý býval v Malom kaštieli a rodina Oskara Pfeffera, ktorá bývala v Pfeffer vile. Rodina žila veľmi spoločenským životom, čo dokazujú mnohé fotografie z rôznych kultúrnych i športových podujatí, ale aj z významných udalostí v histórii mesta ako napríklad z návštevy prvého československého prezidenta T. G. Masaryka v diószegskom cukrovare v roku 1929.
Edith Schwitzer sa narodila v Diószegu v roku 1910 a všetky jej nádherné detské fotografie sú z krásnych čias, ktoré prežila v Diószegu, kde jej rodina žila zhruba až do roku 1930. Vďaka tomu, že jej rodičia svoju dcéru dávali pravidelne fotografovať, dochovalo sa nám unikátne obrazové svedectvo o živote tejto krásnej ženy.
Edith najprv navštevovala základnú školu pre deti cukrovarských zamestnancov v Diószegu a potom chodila na dvojročnú obchodnú školu s vyučovacím jazykom nemeckým v Brne, ktorú ukončila v roku 1926. Dochovalo sa i jej záverečné vysvedčenie z tejto školy, kde sa vzdelávali slečny z dobrých rodín.
Na obdobie svojho detstva spomínala vždy s láskou a to predovšetkým na priateľky a priateľov z rodín Preislerovcov, na Williho a Bandiho Wollnera, Ernö Salzera, Hertu Schischitz (Suchoňová), rodinu Reichenbergovcov, doktora Gejzu Büchlera a ďalších.
Všetci mladí synovia a dcéry cukrovarských úradníkov spoločne chodievali hrať tenis na kurt pri cukrovare, kúpať sa na senecké jazerá, organizovali večierky, kde sa hrávalo na klavíri. Mladí sa spoločne zabávali bez ohľadu na pôvod a nerobili žiadne rozdiely medzi židovskými a nežidovskými priateľmi.
Na čas prežitý v Diószegu mala Edith Schwitzer tie najkrajšie spomienky a vedela by asi písať romány o báječnom malom svete v Diószegu.
Milovala hru na klavír, ktorú študovala na bratislavskom konzervatóriu. Do Bratislavy dochádzala vlakom a vždy spomínala, ako sa na stanicu viezla kočom, lebo v tom čase nechodili autobusy a na stanicu to bolo ďaleko.
Toto obdobie pripomína i jej vysvedčenie o spôsobilosti vyučovať hru na klavíri a to aj v nemeckom jazyku z Brna, kde dostala takéto dodatočné vysvedčenie ako potvrdenie odbornej kvalifikácie učiteľky hry na klavír.
Keď jej otec Paul Schwitzer v roku 1930 odišiel do dôchodku, rodina sa presťahovala do Bratislavy a Edith už pravdepodobne nemala priamu väzbu na Diószeg. V Bratislave sa v roku 1937 vydala za Dr. Hermana Markfelda. Jej otec Paul Schwitzer zomrel v roku 1939.
V období prenasledovania, na jar roku 1942, bol jej manžel spolu a jej matka Antónia Schwitzerová deportovaní do koncentračného tábora a už nikdy sa nevrátili.
Edith sa pred deportáciu zachránila iba šťastnou náhodou, pretože v čase, keď jej matku a manžela odvliekli, práve nebola doma. Krátku dobu sa skrývala u známych v Bratislave a potom sa jej podarilo ilegálne prejsť do Maďarska, kde v Budapešti žila u príbuzných s falošnými dokladmi. Živila sa opatrovaním detí a vyučovaním nemčiny. Pracovala aj v rodine známeho maďarského spisovateľa László Passutha, kde sa starala o jeho dcéru a ešte roky po vojne s touto rdinou udržiavala kontakty.
Po roku 1945 si s Vojtechom Polanom v Trnave založila novú rodinu a žili v podmienkach reálneho socializmu. Edith učila hru na klavír v hudobnej škole až do svojich 70 rokov. Mala tu veľa kolegov a priateľov, ale stále intenzívne a veľmi rada udržiavala tie najkrajšie priateľské vzťahy s bývalými Diószegčanmi – Preislerovcami, pani Suchoňovou a písala si s pánom Salzerom. Mnohí priatelia z detstva a mladosti zostali jej celoživotnými priateľmi.
Edith Polanová ovdovela v roku 1977 a v roku 1979 sa presťahovala späť do Bratislavy. Posledné roky života, od svojich 93 rokov, musela ísť bývať do domova s úplnou starostlivosťou, nakoľko po úraze bola pohybovo obmedzená. Našťastie, Edith sa vedela vyrovnať aj s novou situáciou a v domove bola pomerne spokojná. Jej syn s manželkou a dcérami žili vo Viedni, ale rodina bola veľmi často spolu. Najväčšiu radosť jej samozrejme prinášali vnučky Sonja a Silvia. Bohužiaľ, pravnučky Kláry, sa už nedočkala.
Pani Edith Polanová, rodená Schwitzerová, sa dožila úžasného veku 100 rokov a toto mimoriadne životné jubileum oslávila v kruhu svojej rodiny. Zomrela v roku 2010.
Vďaka nádherným fotografiám, ktoré mapujú celý jej storočný život, máme možnosť vidieť, ako z malého bábätka vyrástla krásna slečna, žena, mamička a babička. Jej fotografie mapujú časy od doby Rakúsko-Uhorska až po začiatok tretieho milénia.
[Zdroje:
Spomienky syna Edith Schwitzer-Polanovej a archív rodiny Polanovcov]