1899‒1949
Gejza Büchler sa narodil v roku 1899 ako štvrtý zo siedmych súrodencov v Bošáci, kde aj vyrástol. Jeho otec Eliáš tam mal dedinský obchod s rozličným tovarom. Okrem iných spoločenských aktivít bol isté obdobie aj predsedom Židovskej náboženskej obce v Bošáci. Gejza študoval na Vyššej reálnej škole v Novom Meste nad Váhom a maturoval na Gymnáziu v Trenčíne.
Cez I. svetovú vojnu slúžil v rakúsko-uhorskej armáde, ale nezachovali sa žiadne informácie o tom, na ktorých frontoch sa pohyboval.
Po vojne vyštudoval medicínu na Masarykovej univerzite v Brne a po ukončení štúdia v roku 1925 nastúpil ako lekár do nemocnice v Nových Zámkoch, kde pôsobil dva roky.
V roku 1927 prišiel do Diószegu a začal pracovať ako obvodný lekár pre mesto a viacero priľahlých obcí. Bol priateľský, ochotný, komunikatívny a u pacientov bol veľmi obľúbený.
V Diószegu doktor Büchler v druhej polovici 20. rokov minulého storočia spoznal svoju manželku Antóniu, rodenú Prídavkovú, ktorá sa narodila v Chrasti nad Hornádom v roku 1907 v katolíckej rodine ako tretia z desiatich súrodencov. Keďže jej otec bol železničným zamestnancom, rodina sa často sťahovala a nakoniec vyrastala v Orkucanoch (dnes súčasť Sabinova). Vzdelanie získala na Učiteľskom ústave v Prešove a po jeho ukončení v roku 1927 učila jeden rok v Hornom Kelčove na Kysuciach. Potom prišla do Diószegu, kde učila na slovenskej ľudovej (základnej) škole. Po príchode do Diószegu bývala najprv v učiteľskom „bytíku“ v budove školy na Abrahámskej ulici, kde aj učila.
Gejza a Antónia sa zosobášili v roku 1931 a hoci v tom čase neboli zmiešané manželstvá úplne bežné, obidve rodiny, Büchlerovci aj Prídavkovci, boli veľmi tolerantné a prijali životného partnera svojho potomka veľmi priateľsky, čo dokumentuje aj množstvo fotografií z rodinných stretnutí Büchlerovcov i Prídavkovcov.
Nevieme presne, kde Büchlerovci bývali po sobáši, ale určite sa viackrát sťahovali. Jeden čas bývali aj v dome na diószegskom námestí.
V období od ich príchodu do Diószegu až do vypuknutia vojny mali Büchlerovci šťastné obdobie. Povolania obidvoch ich radili ako vzdelaných ľudí do lepšej strednej vrstvy. Mali množstvo priateľov medzi židovskými i kresťanskými rodinami v Diószegu a žili veľmi spoločenským životom. Zo spomienok na rozprávanie pani Büchlerovej vieme, že bývali hosťami aj v kaštieli u Kuffnerovcov. Zo zachovaných fotografií zasa vieme, že hrávali tenis na kurte pri cukrovare. Antónia mala viacero veľmi dobrých priateliek, ktoré sa však po vojne rozutekali po svete (Viedeň, Karlove Vary, Paríž, Wellington na Novom Zélande,…), ale ona s nimi až do smrti udržiavala intenzívny korešpondenčný styk.
Büchlerovci veľa cestovali jednak po Československu, ale navštívili aj blízke či vzdialenejšie krajiny od Maďarska a Rakúska cez balkánske krajiny až po Turecko. V tridsiatych rokoch nebolo cestovanie také bežné ako dnes. To, že Büchlerovci v tom období veľa cestovali, vieme hlavne z množstva zachovaných fotografií. Viackrát navštívili Prahu, Brno, Košice, Budapešť, Drážďany a mnohé ďalšie európske mestá. Pani Büchlerová spomínala, ako chodievali električkou z Bratislavy do viedenského Prátru na kávičku. Boli vo Vysokých Tatrách, v slovinských Alpách (v Blede), v bulharskej Varne a navštívili aj Istanbul (vtedy Carihrad). Vzhľadom na to, že ide o relatívne krátke obdobie od roku 1931 do 1938, precestovali toho naozaj veľa.
Büchlerovci mali v pláne postaviť si v Diószegu dom a kúpili si pozemok neďaleko Wollnerovho domu smerom na dnešnú Školskú ulicu. Zachoval sa projekt domu datovaný v júli 1938, ale to už bolo príliš neskoro – pár mesiacov pred Mníchovom a necelý rok pred zánikom Československa. Dom bol projektovaný veľkoryso vo funkcionalistickom štýle, mal obývacie priestory pre rodinu, ordináciu, čakáreň aj malé laboratórium. Na samotný projekt by sa z dnešného pohľadu dalo nazerať ako na zaujímavý historický artefakt.
Obdobie II. svetovej vojny, keď sa Diószeg po Viedenskej arbitráži stal súčasťou Maďarska, prerušilo šťastné roky ich spoločného života. V roku 1938 bol MUDr. Gejza Büchler Maďarskou zdravotnou správou prepustený zo štátnej služby pre svoj židovský pôvod. Bol povolaný do oddielov pracovnej služby „munkaszolgálat“ a odoslaný na východný front. Tam po čase prebehol s väčšou skupinou rovnako postihnutých, medzi ktorými boli aj ďalší Diószegčania, na sovietsku stranu, kde sa dostali do zajatia. Počas zajatia prešiel viacero táborov, pričom najďalej sa dostal až do Ak-Bulaku, na pomedzí Ruska a Kazachstanu. V zajateckých táboroch vykonával prácu lekára, zrejme však v rámci možností a okolností reflektujúcich danú dobu. Aj tu bol pre svoju priateľskosť a ochotu obľúbený, čo dokumentuje viacero zachovaných ručne vyrobených spomienkových predmetov, ktoré Gejza dostal od svojich spoluzajatcov.
Obdobie vojny a protižidovské perzekúcie tvrdo postihli aj členov rodiny Büchlerovcov. Vo vyhladzovacích táboroch v Poľsku zahynulo jedenásť priamych Gejzových príbuzných, vrátane oboch rodičov, niektorých súrodencov, ich manželiek, respektíve manželov a ich detí.
S podlomeným zdravím po prekonaní vážnych chorôb (prekonal aj týfus) sa Gejza Büchler v marci 1946 vrátil zo zajatia do Diószegu a po návrate ďalej pôsobil v pozícii obvodného lekára. Büchlerovci vtedy bývali v dome na začiatku dnešnej Školskej ulice, na ľavej strane smerom od cukrovaru, kde bola ordinácia i byt pre lekára. Tu žili až do predčasného úmrtia doktora Büchlera v októbri 1949 vo veku nedožitých 51 rokov. Zomrel v nemocnici v Bratislave, kde je aj pochovaný.
V čase Gejzovho úmrtia bola jeho manželka v piatom mesiaci tehotenstva. Od roku 1950, po narodení syna, ktorého pomenovala tiež Gejza, už nepracovala a žila v pomerne zložitých podmienkach z vdovského dôchodku.
Po úmrtí manžela žila Antónia Büchlerová s malým synom ešte krátku dobu v lekárskom dome, zakrátko ho však museli uvoľniť. Neskôr, v šesťdesiatych rokoch, bolo v tomto dome zdravotné stredisko, kde mal okrem iných lekárov ordináciu aj doktor Kolárik.
Do roku 1961 bývala pani Büchlerová na „Cigáň utca“ (dnes Hviezdoslavova ulica) v dome pána Lőrincza a potom do roku 1968 u pani Pelecovej na Cukrovarskej ulici v bývalom dome doktora Pongrácza.
Po vojne a po roku 1948 sa doba značne zmenila. Viacero rodinných priateľov a známych z Diószegu emigrovalo do zahraničia ešte na začiatku, prípadne počas vojny a po jej skončení sa už nevrátili. Antónia sa stretávala a udržiavala kontakt s tými, ktorí v Diószegu v tom čase ešte žili – rodiny Somogyiovcov, Goldbergerovcov, pani Bertou Fischerovou a predovšetkým rodinou Wollnerovcov, s ktorými sa často stretávala aj po ich odchode do Bratislavy.
Antónia Büchlerová zostala nakoniec v Sládkovičove bez bližších priateľov a hlbšieho zázemia. Podobne ako jej manžel mala podlomené zdravie a na jeseň v roku 1968, v roku, keď je syn práve zmaturoval a nastúpil na vysokoškolské štúdium, zomrela v nemocnici v Galante. Pochovaná je so svojim manželom v Bratislave.
Jej bratia Peter, Anton, Jozef a Marián boli v tom období pomerne významní literáti, básnici, prozaici, autori divadelných hier, prekladatelia, rozhlasoví pracovníci, či autori jazykových učebníc. Ich mená a profily sa uvádzajú aj v niektorých encyklopédiách.
Doktor Gejza Büchler s manželkou prežili v Diószegu krásne predvojnové časy, keď boli súčasťou komunity, ktorá zažila veľmi úspešné roky, kedy cukrovar a ľudia, ktorí v ňom pracovali, vytvorili z Diószegu ekonomické i spoločenské centrum na vysokej úrovni.
[Zdroje:
Sudová Eva, Spomienky na Diószeg, história židovskej komunity v Diószegu / Sládkovičove, Ed. Sudová Eva, OZ Ponvagli, Sládkovičovo, 2015, ISBN: 978-80-972129-1-9
Archív rodiny Büchlerovcov]