1927‒2004
Otec Leopolda Schraggeho, Benzion Šragge sa narodil v roku 1894 a pochádzal z ďalekého Krymu z mesta Simferopol. Do Diószegu sa dostal pre nás neznámou cestou ako zranený ruský vojnový zajatec po I. svetovej vojne. Jeho syn Leopold, prezývaný Poldi, spomínal, že ako malý chlapec si pamätal na otcovu korešpondenciu v ruštine s ďalekou rodinou.
Židia dlho nemali občianske mená, používali len židovské. Vlastné židovské meno Benzion Šragge bolo Benzion ben Šraga a do matriky na Slovensku bol zapísaný ako Benzion Šrage. Postupne, až do jeho smrti, sa na úradoch meno menilo na Šragge a tak je uvedené aj na jeho hrobe. Jeho synovi Leopoldovi Nemci asi v roku 1944 „zdokonalili“ priezvisko na lepšiu nemčinu, zmenili ho na Schragge a toto priezvisko používajú až dodnes.
V roku 1926 sa Benzion Šragge v Diósegu oženil s Margitou, rodenou Braunovou * 1898 v Abraháme. Manželia sa v Diószegu usadili pravdepodobne hneď po sobáši a mali obchod so zmiešaným tovarom.
Dochovali sa dva záznamy o ich živnosti – žiadosť o živnosť podaná 7. júla 1933 vo Veľkom Diószegu č. 104 na prevádzkovanie kramárskej živnosti a druhá živnosť na meno Schragge Margita, bydl. Pered * 1898 od 3. septembra 1937 v Malom Diószegu č. 104 – obchodná činnosť so zmiešaným tovarom.
Z manželstva sa narodili dvaja synovia. Leopold (prezývaný Lipi alebo Poldi) * 1927 a Juraj * 1928, ktorého familiárne volali Loli. Táto prezývka údajne vznikla tak, že jeho brat Poldi ako malý chlapec nevedel vysloviť meno Gyuri (Ďuri) a tak volal brata Loli.
Poldi najprv päť rokov chodil do miestnej ľudovej nemeckej školy a neskoršie dva roky navštevoval židovskú školu ješivu v Galante. Keďže pobožní Židia v sobotu nemohli cestovať, často po škole prebýval v rodine pána Adolfa Schultza, ktorý bol po II. svetovej vojne dlhé roky predsedom Židovskej náboženskej obce v Galante. Jeho ďalšie štúdia prerušila II. svetová vojna a do školskej lavice sa už nikdy nevrátil.
Jeho otec Benzion Šrage zomrel pomerne mladý v roku 1939 (židovský rok 5 699 uvedený na jeho hrobe) na zákernú chorobu a bol pochovaný v židovskom cintoríne v Diószegu.
Po smrti otca sa mladý Poldi dostal do pozície živiteľa rodiny. Obchod so zmiešaným tovarom im po príchode Maďarov v roku 1939 vzali a matka si zarábala tak, že vypomáhala u sedliakov. Poldi zarábal brigádami na kuffnerovskom majeri v Diószegu, kde pracoval ako záhradník alebo brigádoval v cukrovare. Na tieto ťažké roky spomínal s humorom a vždy dával ľuďom otázku: „Prečo mal barón Kuffner 99 majerov? Lebo keby ich mal 100, musel by mať vlastné vojsko!“ Rodina žila veľmi skromne v spoločnej domácnosti s matkinými rodičmi, ktorí mali v čase vojny už vyše 80 rokov.
Život rodiny Schraggeovcov sa postupne zhoršoval až do mája 1944, kedy boli všetci Židia z mesta prevezení do galantského geta, kde boli tri týždne. Následne bola celá rodina cez Nové Zámky odvlečená v neľudských podmienkach do koncentračného tábora Auschwitz–Birkenau v Poľsku.
Pri príchode do Auschwitzu Poldi naposledy videl svoju mamu, mladšieho brata i starých rodičov. Mama Margita zomrela hneď po príchode do koncentračného tábora a jej mladší syn Loli pravdepodobne tiež. Nikde však neexistuje záznam o jeho úmrtí. Podľa osobného svedectva jedného z preživších pri oddeľovaní detí od matiek sa Loli rozbehol za mamou, za čo boli obaja na mieste zastrelení. Táto informácia však nebola nikdy oficiálne potvrdená.
Mladý Poldi mal v čase príchodu do koncentračného tábora necelých 17 rokov a od takmer istej smrti sa hneď na začiatku zachránil iba zázrakom. Ešte vo vagóne – dobytčiaku počul, ako väzni v tábore kričia „Achzehn, Achzehn!“ (po nemecky osemnásť). Rýchlo pochopil, o čo ide a aj na odporučenie svojho oveľa staršieho spoluväzňa pána Sándora Wolfa (Wolf bácsi), zjedol svoje osobné doklady. Pri príchode do lágra sa potom vydával za staršieho ako osemnásť rokov, čo pri jeho statnej postave nebol problém. Preto bol zaradený medzi dospelých mužov a nie medzi deti, ktoré boli ako „nepotrebné“ určené k likvidácii.
S Wolf bácsim a celou skupinou spoluväzňov v strašných podmienkach postupne prešli niekoľko lágrov. Spoločne prežili všetky neľudské útrapy, od prvej chvíle spali na jednej prični a Wolf bácsi držal nad mladým Poldim ochrannú otcovskú ruku. Až do konca svojho života oslovoval Poldiho fiam (syn môj). Sándor Wolf bol jedným z mála preživších a je pochovaný spolu s manželkou v židovskom ortodoxnom cintoríne v Bratislave.
Z Auschwitzu ich odviezli do Mauthausenu a ďalej ich presunuli do Melku, kde prežili bombardovanie, pri ktorom zomrelo 2 500 ľudí. Osem mesiacov, do januára 1945, v Melku v podzemí budovali továreň na výrobu lietadiel. Tam si Poldi pri práci v bunkri zlomil nohu. Willi Wollner, ktorý tiež pochádzal z Diószegu, mu tajne pomohol nohu ošetriť a vyrobiť dlahu z dosiek. Vybavil mu aj „ľahšiu“ prácu elektrikára. Keby sa totiž prezradilo, že je Poldi zranený, bol by pre Nemcov nepotrebný a okamžite zlikvidovaný. Neodborným ošetrením sa stalo, že mal nohu zle zrastenú a kratšiu o 4,5 cm. Celý život kríval, ale prežil. Willi Wollner bol záchrancom viacerých Diószegčanov a vždy vedel vyčarovať kúsok chleba aj spod zeme. Ťažkú prácu v podzemí mnohí neprežili a Poldi tam stratil takmer všetkých svojich kamarátov.
V marci 1945 ich „zavagónovali“ a odviezli do Ebensee, kde budovali letisko. Tam ich, tesne pred vykonaním rozkazu na likvidáciu všetkých väzňov, oslobodila americká armáda. Poldi sa spolu s Willim Wollnerom vrátili domov a po vojne boli v kontakte až do Williho emigrácie do Nemecka v roku 1969. Návrat domov nebol radostný, ich dom bol vybombardovaný, nikto Poldiho nečakal, naopak on márne očakával správy o svojej rodine.
O tom, čo všetko prežil počas vojny, Leopold Schragge podrobne vypovedal v roku 2002, keď natočil v rámci projektu Oral history – Svedkovia z obdobia neslobody dokumentárny rozhovor o osude svojej rodiny.
Po návrate domov žil Poldi ako sirota striedavo v rodinách strýkov, bratov svojej nebohej mamy, Sándora Brauna v Diószegu a Gejzu Brauna v Horných Salibách. Ich tretí brat Izidor zomrel v koncentračnom tábore. Pomáhal príbuzným v obchode s hydinou a vajcami a tak sa pretĺkal až do sobáša s Margitou, rodenou Reichenbergovou v roku 1952. Z manželstva s Margitou, * 1930 vo Veľkých Úľanoch, sa narodili dvaja synovia – Vojtech * 1953 a Ladislav * 1956.
Rodina najprv žila vo Veľkých Úľanoch v rodičovskom dome Margity a v roku 1966 sa presťahovali do Bratislavy, kde Leopold Schragge pracoval ako šofér až do odchodu do dôchodku a na kamióne precestoval takmer celú Európu. Rodinné väzby k strýkovi Sándorovi Braunovi, ktorý žil v Sládkovičove, privádzali k nemu Schraggerovcov až do roku 1966 aspoň na návštevy.
Leopold Schragge sa zásadne pričinil o vybudovanie pamätníka holokaustu na židovskom cintoríne v Sládkovičove, na ktorom je uvedených 99 mien obetí holokaustu z tohto mesta.
Po takmer 50 ročnom manželstve zomrela Margita Schraggerová v roku 2002 a o dva roky neskôr v roku 2004 zomrel aj Leopold Schragge. Obaja sú pochovaní na židovskom ortodoxnom cintoríne v Bratislave.
Ich synovia Vojtech a Ladislav sú poslední pozostalí, ktorí pravidelne navštevujú sládkovičovský židovský cintorín, kde je pochovaný ich dedo Benzion Šragge a na spoločnom hrobe (pamätník obetí holokaustu obyvateľov Sladkovičova) je vyryté aj meno ich babky Margity a strýka Loliho.
[Zdroje:
Archív rodiny Schragerovcov
Dokument Oral history – Svedkovia z obdobia neslobody
Sudová Eva, Spomienky na Diószeg, história židovskej komunity v Diószegu / Sládkovičove, Ed. Sudová Eva, OZ Ponvagli, Sládkovičovo, 2015, ISBN: 978-80-972129-1-9]