Mgr. Peter Buday
Bc. Monika Chalmovská
Park nepravidelného pôdorysu, s relatívne malou plošnou výmerou (približne 1,4 ha), sa rozprestiera južne od kaštieľa, v šírke bloku ohraničeného Fučíkovou a Cukrovarskou ulicou a tokom Dudváhu. Plocha rozdelená dnes na dve časti má severojužnú orientáciu. Časť parku ležiacu pred južnou fasádou kaštieľa v 70. rokoch 20. storočia ohradili, čím vznikol uzavretý dvor slúžiaci škole, ktorá v kaštieli sídli.
Zvyšná, väčšia časť areálu, ostala vo vlastníctve a správe mesta. Park je prístupný z hlavnej komunikácie, zo severu a tiež zo strany cukrovaru. Vstupy prepája chodník, ktorý sa za dnešnou hlavnou bránou vidlicovito rozvetvuje a opäť spája pred južnou. Vo východnej časti parku komunikácie absentujú.
V danom priestore sa zachovalo niekoľko malých záhradných objektov: fontána v osi južného priečelia kaštieľa a jazierko ležiace severne od mauzólea.
Osobitným detailom je renesančná, sekundárne upravená stĺpová hlavica, kamenosochárska práca pozoruhodnej výtvarnej i remeselnej kvality. Medzi akantovými listami na jej rohoch stáčajúcimi sa do formy volút vidno reliéfne zostavy vyrastajúce z akantových úponkov vo vázach. Sú v nich znázornené profily ľudských tvárí, vtáci a kvetiny. Obvod profilovanej krycej dosky dekoruje pás perlovca. Architektonický prvok sa do Diószegu dostal zrejme prostredníctvom grófky von Firmian.
V parku sa okrem mauzólea nachádzajú stavby bývalej kolkárne a regulačnej stanice.
Park je evidovaný v databáze historických záhrad strednej Európy a podľa príslušného zákona podlieha IV. stupňu ochrany.
Sadovnícka úprava voľného priestranstva prináležiaceho ku kaštieľu je pomerne mladého dáta. Pochádza až z doby po založení cukrovaru v roku 1867. Historické dokumenty ani mapy tu nenaznačujú existenciu koncepčne navrhnutej záhrady alebo parku. Priestor za kúriou správcu panstva bol totiž primárne určený pre hospodárske objekty – stodolu v tvare kríža, stajne pre kone a dobytok, kočiareň, ľadovne, pivnice, dielne a šopy. Poslednou stojacou súčasťou bývalého hospodárstva je murovaná sýpka v južnej polovici plochy.
Premeny „záhrady“ (kastély – kert) sa viažu k zásadným stavebným úpravám kúrie, respektíve kaštieľa a k stavbe mauzólea Kuffnerovcov. Nakoľko škála zdrojov k nej je značne obmedzená, dejiny tohto priestoru a rekonštrukciu jeho pôvodného vzhľadu bude potrebné ešte korigovať a spresniť.
Založenie parku v anglickom štýle sa spája zrejme s eklekticko-romantizujúcou prestavbou provizorského domu do formy rezidencie vlastníka cukrovaru. Podobu, ktorú získal okolo roku 1885 zachytávajú mapy z prelomu 19. a 20. storočia. Plochu pretkávala hustá sieť krivočiarych chodníkov vymedzujúcich nepravidelné ostrovčeky s asymetricky rozvrhnutými kompozíciami stromov a voľných plôch.
Istú pravidelnosť možno badať len v poli pred záhradným priečelím kaštieľa, kde vznikla oválna plocha uprostred s fontánou s kamennou obrubou nádrže. Smerom na juh sa skladba rozvoľňovala. V okrajových pozíciách (v južnom či juhovýchodnom nároží) z chodníkov vybiehali bočné, špirálovito sa stáčajúce vetvy, vedľa ktorých boli umiestnené lavičky.
Plán parku z doby pred rokom 1907 napovedá, že v centrálnej časti areálu prevládali plochy s lúčnym alebo nízkym porastom nerušiacim voľný pohľad na kaštieľ. Skupiny stromov sa koncentrovali najmä do okrajových partií a pozdĺž hraníc parku. O záhradu sa staral samostatný personál. Kaštieľ mal vlastné záhradníctvo na ľavom brehu Dudváhu, ktoré pestovalo kvetiny pre park i dekoráciu interiérov kuffnerovského sídla. Jeho dlhoročným vedúcim bol František Zelinka. Úlohu hlavného záhradníka po Zelinkovom penzionovaní prevzal Alfréd Niklasz. Po odchode baróna Raoula Kuffnera sa o záhradu staral Florián Misovics.
Po roku 1907 sa plocha parku na východe rozrástla o susednú parcelu. Na nej bolo vytvorené jazierko nepravidelného oválneho tvaru, s okrajom spevneným kameňom. Okolo neho sú ešte viditeľné torzá kamenných platní chodníkov.
Ďalšie zmeny sa realizovali v roku 1926 v súvise s výstavbou mauzólea. Južná hranica východnej polovice parku sa rozšírila do podkovovitého pôdorysu. V centre tejto plochy, na vyvýšenej terase bolo podľa návrhu Michala Milana Harminca postavené rodinné mauzóleum. Sepulkrálny objekt a jeho najbližšie okolie ohraničené na juhu plným múrom a na severe kovovým oplotením na kamennej podmurovke tvorilo samostatný areál aj čo sa týka sadovníckej úpravy. Po západnej a východnej strane architektúry rástli smutné vŕby. Stavbu lemoval živý plot z krušpánu vždyzeleného. Po oboch stranách prístupového schodiska sa nachádzali prenosné nádoby s petúniami. Z inventárov je známe, že aj oplotenie na terase dopĺňali kvetináče a košíky na kvety.
Podľa Harmincovho plánu mal medzi severozápadným nárožím pietneho areálu a sýpkou vzniknúť nový reprezentatívny južný vstup s dvojkrídlovou bránou a bránkou pre peších. Zdá sa, že tento zámer sa aj čiastočne splnil. Nedá sa ale vylúčiť, že už skoršie tu existoval bočný vstup, ako to napokon naznačuje i historická mapa.
Kroky realizované v druhej polovici 20. storočia, zanedbávaná a neodborná údržba prispeli k strate pôvodných kompozičných a botanických hodnôt parku.
V súčasnej druhovej skladbe a priestorovom usporiadaní drevín je možné identifikovať len niekoľko jedincov prináležiacich starším etapám vývoja parku. Ide o sadovnícky veľmi hodnotné kostrové dreviny ako platan javorolistý (Platanus hispanica Münchh.), sofora japonská (Sophora japonica L.), ginko dvojlaločné (Ginkgo biloba L.) a dub letný (Quercus robur L.). Tieto sa nachádzajú roztrúsene po celom priestore.
V roku 1973 bol Petrom Bošňákom spracovaný návrh revitalizácie, ktorý však nebol dôsledne prevedený. Projekt nerátal s obnovou historického stavu parku, teda pôvodného trasovania komunikácií, kompozície či skladby drevín. Poňal ho ako verejný priestor členený do troch zón: severnej – dotvárajúcej architektúru kaštieľa, západnej – určenej pre kultúrne a spoločenské podujatia a východnej – relaxačnej.
Výrazným a nie príliš šťastným zásahom bola stavba ubytovne školiaceho strediska ROH v 70. rokoch 20. storočia. Z troch alternatív navrhovaných krajským pamiatkovým strediskom bola vybraná krajná možnosť, teda výstavba budovy na mieste hospodárskych objektov južne od obrazárne. Súhlas pamiatkarov bol podmienený tým, že stavba bude len provizórnym riešením situovaným v primeranej vzdialenosti od kaštieľa, čo sa však nestalo skutočnosťou. Navyše, ubytovňu po roku 1979 zvýšili o jedno podlažie.
V parku sú dnes (2012), okrem vyššie spomenutých, zastúpené tieto druhy drevín: lipa malolistá (Tilia cordata Mill.), lipa veľkolistá (Tilia platyphyllos Scop.), smrek obyčajný (Picea abies (L.) H. Karst.), pagaštan konský (Aesculus hippocastanum L.), javorovec jaseňolistý (Acer negundo L.), borovica čierna (Pinus nigra Arn.), tis obyčajný (Taxus baccata L.), krušpán vždyzelený (Buxus sempervirens L.), dúglaska tisolistá (Pseudotsuga menziesii Mirb. Franco), smrek pichľavý (Picea pungens Engelm.), tuja západná (Thuja occidentalis L.), javor poľný (Acer campestre L.), javor mliečny (Acer platanoides L.) a buk lesný (Fagus sylvatica L.) Pôvodná kerová zložka bola úplne odstránená z dôvodu lepšej prehľadnosti a uľahčenia údržby vegetácie. Z hľadiska vývojového štádia nájdeme v parku zastúpených jedincov odrastenej výsadby, dospelých, starých a senescentných jedincov, pričom väčšina patrí do kategórie dospelých a starých jedincov. Skupina novej výsadby a odrastenej výsadby v parku takmer absentuje a generácia nastupujúca po súčasných kostrových drevinách chýba úplne.
Medzi negatívne faktory ohrozujúce kvalitu historickej záhrady patrí nielen vandalizmus ale i nekvalitná údržba a zle vykonaný rez drevín, ktorého následkom je tvorba predčasného obrastu, dutín či prenikanie patogénov a následné zhoršovanie zdravotného stavu jedincov.
Hoci uplynulé polstoročie zanechalo na parku negatívnu stopu, stále disponuje významným potenciálom. Tvorí najbližšie prostredie kaštieľa a zároveň spojnicu medzi starým Diószegom a priemyselným areálom. Je nutné zdôrazniť, že dnešný mestský park nevznikol výrezom z pôvodného prírodného kontextu. Priestor hlboko do 19. storočia fungoval ako hospodárske zázemie správy panstva. Jeho úprava do podoby záhrady v anglickom štýle po roku 1867, respektíve 1885 sa realizovala zrejme podľa plánov renomovaného odborníka. Koncepčný charakter priestranstva napokon podčiarkla aj stavba mauzólea. Na tieto momenty bude nutné prihliadať v prípade budúcej obnovy.
[Zdroje:
Pramene:
Magyar Nemzeti Levéltár, Budapest, fond Urbaria et Conscriptiones, fasc. 172, N. 21 (r. 1805).
Mestský úrad Sládkovičovo, Veľký Diósek (Nagydiószeg) krónikája. I. kötet. Rkp., 1936, s. 334–335.
Ústredný archív geodézie a kartografie, Bratislava, inv. č. Br. 172, Sládkovičovo (Veľký – Diosek), r. 1892, katastrálna mapa sídla a parcelný protokol, s. 2–3
Literatúra:
PEKAROVIČ, J.: Kuffnerovský kaštieľ a mauzóleum. In: SUDOVÁ, E. (ed.): Barón Karl Kuffner de Diószegh a diószegský cukrovar / Diószeghi Kuffner Károly báró és a diószegi cukorgyár. Mesto Sládkovičovo 2009, s. 76–78
POKREIS, H.: Miesto posledného odpočinku rodiny Kuffnerovcov. In: SUDOVÁ (ed.) 2009, s. 79, s. 81
Ostatné zdroje:
Bc. Monika Chalmovská: Kuffnerovský park v Sládkovičove, odborné vyhodnotenie, Rkp., 2012.
Databáza historických záhrad Strednej Európy, Sládkovičovo, i. č. 1727 (16. 10. 2012)
http://www.historicgarden.net/?orszag=4&megye=22&nyelv=sk&varos=1727
„Pôvodný projekt parku z archívu rodiny Kuffnerovcov“ – kópia situačného plánu z doby pred rokom 1907, materiál poskytnutý Evou Sudovou
Návrh revitalizácie parku v M 1:250. Spracoval: Peter Bošňák, 1973 – materiál poskytnutý Evou Sudovou]