Mgr. Naďa Kirinovičová
Pozdĺž hlavnej cesty okolo východnej hranice cukrovarského areálu sa na západnej strane nachádza takzvaný robotnícky hotel. Stojí osamotene, prakticky ako posledná obytná budova, na samom okraji južnej časti Sládkovičova pri ceste, ktorá sa za protileteckými krytmi, zachovanými na nezastavanej ploche južne od hotela, zatočí smerom na východ a pokračuje k takzvanému Baraniemu mostu, ktorý preklenuje rieku Dudváh.
Prvý známy údaj o tejto stavbe máme zachovaný na situačnom pláne budov v okolí cukrovaru z roku 1949. Objekt označený orientačným číslom 673 ako „Dělnický hotel“ bol súčasťou hospodárskeho dvora, ktorý sa rozkladal severne od konzervárne, obklopený poliami. Solitérne stojaci objekt, slúžiaci ako ubytovňa robotníkov, stál južne od konzervárne a od ostatných objektov spomínaného hospodárskeho dvora bol pomerne izolovaný a oddelený cestou.
Výrazným prvkom stavby postavenej na pôdoryse písmena „T“ boli tri verandy na severnej (podľa plánu orientačné č. 674), východnej (orientačné č. 675) a južnej (orientačné č. 676) fasáde. V úseku západnej fasády bola terasa (orientačné č. 677). Podľa legendy k plánu išlo v prípade veránd o budovy s „mäkkou krytinou“. V blízkosti ubytovne pri jej západnej fasáde bola pec (označená na pláne orientačné č. 678).
Pomerne jednoducho koncipovaná stavba zložená z dvoch navzájom rovnobežne situovaných obdĺžnikových hmôt – dlhšej prednej (hlavnej) a kratšej zadnej, prepojených širším spojovacím krčkom do celkového pôdorysného tvaru písmena „T“ respektíve nepravidelného „H“, v poňatí exteriéru využila efektnú kombináciu neomietnutého tehlového muriva v hustej rovnobežnej skladbe a hladko omietnutých bielych (sivobielych) stĺpov, ktoré podopierali verandy. Jednoduché valcové stĺpy bez hlavíc tvorili na fasáde akýsi portikus, vzdialene odkazujúci na klasické antické vzory, v tomto prípade však skôr nadväzujúc na motívy ľudového staviteľstva a vidieckej architektúry (vidiecke kúrie a domy). Dôraz na vyznenie neomietaného tehlového muriva či použitie tehlových obkladov fasád možno registrovať v architektúre už od konca 19. storočia, najmä v prostredí severských krajín (Holandsko, Belgicko, Nemecko, Anglicko, Poľsko), kde mala tehlová architektúra svoju historickú tradíciu.
Výraznú odozvu našla nielen v architektúre priemyselných budov, ale i na stavbách, ktoré s priemyselnými areálmi bezprostredne súviseli, teda na bytových domoch pre robotníkov sústredených často v takzvaných robotníckych kolóniách (Robotnícka kolónia Kairo, Ostrava – Vítkovice, 1892–1894, Kolónia Zehnhaus, Palárikova ul. v Bratislave, 1902, architekt Henrich Szántó).
Uplatnenie režného pohľadového muriva na fasáde nebolo výnimočné ani v architektúre 20. a 30. rokov 20. storočia, často ako opozícia nastupujúcim puristickým a funkcionalistickým hladkým a svetlým fasádam. Formálne znaky stavby, strohá bloková budova s monotónnym výrazom fasád perforovaných okennými otvormi, nadväzujú na architektonické koncepcie striedmej architektúry, typickej pre 40. roky 20. storočia, ovplyvnené najmä architektúrou nemeckej ríše. K tomuto prostrediu odkazuje aj použitie typických okeníc. Verandy ako odkaz na ľudové staviteľstvo (gánok) mali zasa navodiť intimitu príbytku a istým spôsobom aj podčiarknuť funkciu stavby. Dobovej architektonickej produkcii na území Slovenska je však tento prvok cudzí a jeho uplatnenie na robotníckom hoteli je skôr ozvenou maďarskej tradicionalistickej architektúry, ktorá pretvárala typické prvky ľudového staviteľstva domácej maďarskej dediny. S formami veránd s jednoduchými, zväčša valcovými, podperami sa stretávame v maďarskom prostredí na domoch a vilách a to najmä v 40. rokoch 20. storočia.
Projekt domu s veľkou pravdepodobnosťou možno pripísať architektovi či projektovej kancelárii z maďarského prostredia, kde mala tehlová architektúra, hoci dekoratívnejšie poňatá, silné zastúpenie už v osobnosti architekta Bélu Lajta a jeho nasledovníkoch v prvých desaťročiach 20. storočia, i neskôr v spomínaných 30. rokoch, kedy tvorila akýsi prechod od dekoratívnych fasád art déco k čistej estetike purizmu a funkcionalizmu ako napríklad dom postavený na budapeštianskej ulici Napraforgó 9/a v roku 1931 architektom Róbertom Kertészom. Objekt z klingerkových tehál bol najdekoratívnejším z domov, ktoré vznikli na tejto ulici ako súčasť vilovej zástavby. Navyše, súčasťou fasády bola socha ženskej figúry so zvieraťom osadená vo výklenku na okraji hlavného priečelia.
Kedy presne postavili robotnícky hotel nevieme. Zo záznamov cukrovarskej spoločnosti, v ktorých vykazovala výšku investícií na stavbu domov pre robotníkov, sa v rokoch 1940 až 1941 spomína investícia do bytového domu a protileteckých krytov (107 000 pengő). Vo výkazoch sú jednotlivé domy identifikované číslami, to však v prípade robotníckeho hotela nie je známe. Možno teda len predpokladať, že vzhľadom na blízkosť stavby a protileteckých krytov, je tu spomínaný bytový dom možné stotožniť s robotníckym hotelom. Nie je však vylúčené ani to, že hotel postavený skôr, bol v 40. rokoch 20. storočia iba prestavaný.
Hlavné (severné) krídlo objektu orientované smerom ku konzervárni je dvojpodlažné. Za ním nasleduje jednopodlažný trakt, prepájajúci hlavné krídlo so zadným (južným) krídlom, ktoré je rovnako jednopodlažné a oproti hlavnému krídlu kratšie. Objekt sa dodnes zachoval vo svojej hmote, avšak s neskoršími nekoncepčnými úpravami a prístavbami, ktoré narušili jeho celkový výraz. Najviac znehodnocujúca bola úprava veránd, najmä zamurovanie verandy na hlavnej fasáde, na ktorej je však stále badať konštrukciu so stĺpmi a aj pôvodné prestrešenie. Fasády nemali okrem veránd žiadne architektonické detaily, s výnimkou plytkej polkruhovo ukončenej niky na západnom konci hlavnej (severnej) fasády. Či v nej bola niekedy osadená socha nejakého svätca či patróna alebo akému inému účelu nika slúžila, nie je známe. Zachovala sa v nej však časť kovového úchytu, ktorá možnosť pôvodného osadenia sochy podporuje. Na dobových fotografiách objektu zo 40. rokov 20. storočia je, tak ako v súčasnosti, nika prázdna. Plochu hlavnej fasády, vystúpenú na oboch koncoch do podoby veľmi plytkého rizalitu, perforujú štvorcové symetricky usporiadané okenné otvory a vstupný otvor v osi prízemia, do ktorého bol vstup cez verandu podopretú šiestimi valcovými stĺpmi a vysadenú na troch schodiskových stupňoch. Veranda zaberala v strede fasády šírku piatich osí.
Pri zamurovaní polí medzi stĺpmi verandy boli spolu s osadením okien v takto vytvorenom priestore vymenené aj okná v ostatnej časti fasády a vytvorený nový dverný otvor na mieste pôvodného okna. V nezmenenom stave sa však zachovalo druhé podlažie, kde sú okná s pôvodnými drevenými, dvojdielnymi, dvojitými, osemtabuľkovými okennými výplňami. Okná na oboch podlažiach boli opatrené dvojdielnymi okenicami, po nich však už zostali len kovové pánty viditeľné v ostení okien. Okenné otvory boli v hornej časti zvýraznené na šírku okna úsekom vertikálne uložených tehál. Úpravami prešli aj ostatné fasády objektu – výmena okien, prerazenie nových dverných či okenných otvorov, výmeny okenných výplní, úpravy veránd a podobne.
Podľa dobových fotografií vieme, že verandy boli vysadené na schodiskových stupňoch a opatrené kovovým tyčovým zábradlím. Vo svojej pôvodnej podobe zostala na objekte zachovaná konštrukcia valbovej strechy i pôvodné tehlové komínové telesá.
Hotel, presnejšie ubytovňa, slúžila pravdepodobne robotníkom, ktorí prišli do cukrovaru alebo konzervárne na sezónne práce sami bez rodín, nakoľko stáli zamestnanci bývali v robotníckej kolónii respektíve úradníci v úradníckych domoch. Ubytovanie bolo poskytované vo viacerých samostatných izbách, ktorých umiestnenie predpokladáme v hlavnom krídle objektu, ktorého hlavným komunikačným traktom bolo zrejme schodisko, prepájajúce podlažia. V zadnom krídle, prístupnom samostatným vchodom cez južnú verandu, mohla byť prevádzková miestnosť, zrejme kuchyňa a v spojovacom trakte, ktorý mal z jednej strany verandu a z druhej terasu, spoločenská miestnosť respektíve jedáleň. Vnútorné usporiadanie priestorov nie je známe, isté dispozično-priestorové zmeny (nevieme do akej miery zásadné) však možno vzhľadom na súčasný stav fasád predpokladať. Nie je vylúčené, že sú zachované aj dobové súčasti interiéru – podlahy, dverné výplne, schodisko.
[Zdroje:
Archívne pramene:
Státní ústřední archiv, Praha, Výrobní a obchodní podniky, finanční ústavy – Asekurační spolek průmyslu cukrovarnického, Praha 1886–1950, zložka Cukrovar Diosek, 1947, dobové fotografie stavby.
Státní ústřední archiv, Praha, Výrobní a obchodní podniky, finanční ústavy – Asekurační spolek průmyslu cukrovarnického, Praha 1886–1950, Situační plán budov hospodářských a jiných mimo ohražení cukrovaru v Dioseku, 1949
Magyar Nemzeti Levéltár Budapest, Budapesti 433/a. sz.
Igazoló Bizottság iratai. 238. csomó: Diószegi Gazdaság, Cukor- és Szeszgyár RT., 1052/e tétel, fasc. „Jelentések kimutatások 1939–1944“
Literatúra:
DULLA, M. – MORAVČÍKOVÁ, H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart, 2002
PAMER, N.: Magyar építészet a két világháború között. Budapest: Terc kereskedelmi és Szolg.kft, 2001]