autori: Katalin Vadkerty, Juraj Pekarovič, Hildegarda Pokreis, Lóránt Talamon, Varga Ágota, Ľudovít Hallon
V roku 2007 sme si pripomenuli 140. výročie založenia sládkovičovského cukrovaru. Pri tejto príležitosti bola na budove mestského úradu odhalená pamätná tabuľa baróna Karla Kuffnera de Dioszegh a zároveň sa konala medzinárodná konferencia. Príspevky, prezentované na konferencii, tvoria základ tejto publikácie.
Moravsko-rákúska rodina Kuffnerovcov, ktorá už v prvej polovici 19. storočia vlastnila cukrovar v Břeclavi a pivovary v Rakúsku, začala po rakúsko-uhorskom vyrovnaní podnikať aj v Uhorsku. Spolu s viedenskými bankármi bratmi Gutmannovými v roku 1867 založili cukrovar v Diószegu.
Dodnes jasne vnímame význam založenia cukrovaru a jeho vplyv na rozvoj mesta a regiónu. Silné hospodárske zázemie cukrovarníckeho priemyslu umožnilo zavedenie nových technológií a s tým spojených technických prostriedkov, ale i vzdelanie pre kvalifikovaných robotníkov a technikov. Úspešné pôsobenie cukrovaru zabezpečilo ďalší rozvoj obce a jej premenu na mestečko.
Veľký význam pre rozvoj cukrovaru mal Karl Kuffner, ktorý ako 22 ročný prišiel do Diószegu, aby prevzal vedenie novozaloženého cukrovaru a správu cukrovarskych hospodárstiev. Bol jedným zo zakladateľov a priekopníkov cukrovarníctva na Slovensku a podieľal sa na modernizácii technológie výroby cukru.
Výrazne prispel aj k zvýšeniu výnosov hlavnej suroviny – cukrovej repy a bol iniciátorom zavedenia intenzívnej v poľnohospodárskej výroby. Jeho zásluhou bol založený súkromný poľnohospodársky výskumný ústav, ktorý sa zaoberal šľachtením rastlín a živočíšnou výrobou. Výsledky tohto výskumného pracoviska boli známe a uznávané v celom Uhorsku. Odborníci v oblasti rastlinnej výroby sa na tomto pracovisku sústredili na šľachtenie cukrovej repy, pšenice a kukurice.
Život a práca Karla Kuffnera a rodiny Kuffnerovcov boli úzko spojené s Diószegom – Sládkovičovom. Veľkoryso podporoval nielen výstavbu školy a materskej školy, ale zapájal sa aj do kultúrnych, športových aktivít a spoločenského rozvoja mesta.
Bez cukrovaru by naše mesto nebolo tým, čím v súčasnosti je.
Vďaka grantu Ministerstva kultúry SR, podpore mesta Sládkovičovo a sponzorom vznikla publikácia, ktorej ambíciou je pripomenúť verejnosti obdobie, keď sa naše mestečko stalo známym v celej Európe a osobnosť baróna Karla Kuffnera de Dioszegh, ktorý sa o to najväčšou mierou zaslúžil.
Ďakujeme všetkým, ktorí nám nezištne pomáhali pri zhromažďovaní materiálov, fotografií a informácií. Obrazové materiály sú v publikácii zverejnené vďaka láskavému dovoleniu mnohých občanov nášho mesta, súkromných zberateľov a viacerých inštitúcii. Za všetkých by sme chceli menovať súkromnú zberateľku Mgr. Hildegardu Pokreis, Mgr. Alenu Káňovú, historičku Městského muzea a galerie Břeclav, pracovníkov Štátneho archívu Bratislava, pobočka Šaľa, pracovníkov Vlastivedného múzea Galanta, Attilu Németha z Mosonmagyaróváru, Západomaďarskú univerzitu, Fakultu poľnoshospodársko-potravinársku, Mosonmagyaróvár a Ing. Jiřího Kubáčka, CSc., riaditeľa MDC Bratislava.
Zároveň ďakujeme Ing. Dušanovi Janíčkovi, poslednému riaditeľovi cukrovaru, ktorý mám bol nápomocný pri odborných korektúrach textov. Obzvlášť ďakujeme bývalým zamestnancom cukrovaru – Imrichovi Lengyelfalusimu, Jozefovi Benkovszkému, Ottovi Dumannovi a Jozefovi Pokreiszovi, ktorí nám poskytli veľa dôležitých informácií.
Ľudia neuveriteľne rýchlo zabúdajú na svoju minulosť a preto je potrebné neustále im pripomínať odkiaľ prišli. Od čias, ktoré táto kniha mapuje, ubehlo 140 rokov, prešli dve svetové vojny, menili sa hranice, štátne útvary, zriadenia aj ideológie. Ľudia, ktorí budovali diószegský cukrovar, boli však iba naši prapradedovia a preto je zarážajúce, ako málo o tých časoch vieme. Ešte stále žije zopár starkých, ktorí pamätajú zlaté časy diószegského cukrovaru a my sme im starostlivo načúvali. Ich spomienky nám pomohli dobu, v ktorej žili, nielen opísať, ale predovšetkým ju pochopiť.
Vojnový hrdina, Nathaniel Glickman, manžel baronesy Lilly Lousianny Kuffner de Diószegh povedal:„Ak sa nám nepodarí ukázať ľuďom, ktorí prichádzajú po nás, čo sme urobili, ako sme to urobili a prečo sme to urobili, bola naša námaha zbytočná“. Touto knihou sme chceli pripomenúť malý čriepok našej histórie – osobnosť baróna Karla Kuffnera de Dioszegh a prezentovať čitateľom čo urobil, ako to urobil a prečo to urobil. Ak knihu čítali pozorne, isto pochopili, že jeho námaha nebola márna.
Internet a digitálne technológie rozšírili kvantum dostupných informácií, dokumentov a obrazových materiálov. Bohužiaľ, v tom obrovskom množstve je aj mnoho neodborných prác, ktoré uvádzajú nepravdivé skutočnosti. Každú informáciu a každý zdroj je potrebné starostlivo preveriť a preto sme oslovili a navštívili mnoho archívov, múzeí a inštitúcií na Slovensku, v Európe a v USA, kde sme hľadali konkrétne doklady o živote a práci Karla Kuffnera. Vďaka tomu sme sa zoznámili s mnohými zanietenými odborníkmi, ktorí nám boli veľmi nápomocní.
Pri tomto hľadaní sme okrem iného zistili, že stokrát opakovaná nepravda sa časom začne tváriť ako pravda. Stretli sme sa aj s tým, že raz niekto niečo napísal a všetci jeho následníci ho citovali bez toho, aby si overili, či mal pravdu. V tejto publikácii sme sa usilovali takéto omyly, týkajúce sa hlavne zakladateľov cukrovaru, uviesť na pravú mieru. To však neznamená, že sa nám to podarilo absolútne a radi uvítame ďalšie informácie, ktoré by rozšírili naše poznanie o osobnosti Karla Kuffnera.
Pri príprave tejto knihy sme sa naučili pokore a obdivu k práci našich predkov a zároveň ku všetkým ľuďom, ktorí sa nadšene usilujú mapovať a zachraňovať to, čo naši predkovia vybudovali.
Barón Karl Kuffner de Dioszegh
V tejto kapitole sa autorka zaoberá históriou rodiny Kuffnerových, židovských podnikateľov, ktorí pôsobili pôvodne v Břeclavi a vo Viedni a v roku 1867 založili cukrovar v Diószegu. Hlavným strojcom úspechu tohoto poľnohospodársko-priemyselného komplexu bol Karl Kuffner (* 28. júla 1847, † 12. decembra 1924), ktorý bol úspešným podnikateľom, vynálezcom, šľachtiteľom, mecenášom a zberateľom umenia. Oženil sa s grófkou a pani Mariou Franziskou von und zu Firmian a narodil sa im syn Raoul. Karl Kuffner bol za svoje zásluhy povýšený do šľachtického stavu a bol členom a predsedom mnohých profesných inštitúcií. Autorka mapuje históriu rodiny, ktorá v roku 1939 emigrovala do USA.
Hildegarda Pokreis
Diószegský cukrovar 1867–1918
Diósegský cukrovar bol jedným z najúspešnejších producentov cukru na území dnešného Slovenska a boli v ňom uplatňované najnovšie technológie. Sám Karl Kuffner so svojimi spolupracovníkmi boli autormi mnohých vynálezov, ktoré zefektivnili zložitý proces spracovania cukrovej repy. Autorka sa zaoberá technickou stránkou výroby cukru, hospodárskymi úspechmi firmy, ale i pracovnými podmienkami cukrovarských robotníkov v období rokov 1967 –1918.
Katalin Vadkerty
Dioszegský cukrovar 1918–2008
Kapitola opisuje osudy cukrovaru v medzivojnovom období, keď bol Diószeg súčasťou Československej republiky a v období II. svetovej vojny, keď toto územie pripadlo Maďarsku. V poslednej časti sa autorka podrobne venuje socialistickej ére, počas ktorej bol cukrovar ešte stále dôležitýn producentom cukru. Záver kapitoly je venovaný krátkemu obdobiu po nežnej revolúcii, privatizácii a neslávnemu zániku slávneho cukrovaru.
Hildegarda Pokreis
Kuffnerovsky kaštieľ a mauzóleum
Karl Kuffner vybudoval v Diószegu kaštieľ, v ktorom žil so svojou rodinou. Pôvodný kaštieľ bol v roku 1885 postavený ako jednoposchodová budova a v roku 1908 k nemu bola pristavaná obrazáreň. Požiar v roku 1919 zničil celé prvé poschodie hlavnej budovy a následne bola v roku 1921 realizovaná celková rekonštrukcia, pri ktorej stavba získala dnešnú podobu s ozdobnou strednou vežou. Autor podrobne popisuje exteriér i interiér kaštieľa.
Ďalšou významnou budovou je mauzóleu v parku kaštieľa, kde boli pochovaní členovia Kuffnerovskej rodiny. Túto stavbu navrhol známy slovenský architekt Michal Milan Harminc.
Juraj Pekarovič
Cukrovarské hospodárstva
Neoddeliteľnou súčasťou cukrovaru boli hospodárstva, na ktorý sa pestovala cukrová repa, obilniny, ale aj ovocie a zelenina. Veľké úspechy dosiahli na týchto hospodárstvach aj živočíšnej výrobe, najmä vo výkrme hovädzieho dobytka. Najväčšií význam však hospodárstva mali pre dopestovanie dostatočného množstva kvalitnej cukrovej repy. Autorka popisuje prácu na týchto hosporárstvach v časovom období od vzniku cukrovaru až po ich rozdelenie, ku ktorému došlo v rámci socializácie poľnohospodárstva po II. svetovej vojne.
Hildegarda Pokreis
Poľná úzkorozchodná železnička ponvágli
V rámci poľnohospodársko-priemyselného komplexu bolo potrebné prepravovať veľké množstvá surovín, tovaru i odpadov. Preto bola v regióne vybudovaná úzkorozchodná poľná železnička ponvágli. Autor mapuje vznik, prevádzku, technické parametre a strojové vybavenie železničky. Túto kapitolu dopĺňa podrobná mapa všetkých tratí. V závere autor analyzuje dôvody zániku železničky a dokumentuje posledné zachované fragmenty tratí.
Lóránt Talamon
Kuffnerovská umelecká zbierka
Karl Kuffner bol významným zberateľom umenia. Základ zbierky tvorili obrazy, ktoré si ako veno doniesla jeho manželka Mária Franziska. Túto zbierku Karl Kuffner dlhé roky rozširoval kupovaním obrazov a umeleckých predmetov. Zbierku zdedil jeho syn Raoul, ktorý bol vynikajúcim znalcom umenia. V roku 1939 najcennejšie diela vyviezol do USA, kde však jednotlivé kusy postupne predával. Autorka sa pokúsila zmapovať osudy jednotlivých obrazov, ktoré sú dnes ozdobou mnohých významných múzeí, galérií a zbierok.
Varga Ágota
História slovenského cukrovarnictva do roku 1938
Diószegský cukrovar bol jedným z viacerých na území dnešného Slovenska, ktoré sa zapísali do dejín cukrovarníctva. V tejto kapitole autor popisuje neľahké počiatky výroby cukru u nás, históriu vzniku všetkých cukrovarov, ako aj vývoj technologického procesu výroby cukru v období rokov 1801 až 1938.
Ľudovít Hallon