Prvé písomné zmienky o Sládkovičove (do roku 1947 Diószeg) nachádzame v listinách kráľa Bélu IV. z roku 1252. Pomenovanie osady údajne pochádza z „orechového lesa“, ktorý sa v obci nachádzal. V roku 1301 bol pánom obce Miklóš Dudvágyi, ktorého predkovia tu už dlhšiu dobu hospodárili. V roku 1337 sa novým pánom stál Péter Orros, ktorému kráľ Lajos I. potvrdil držbu majetku.
V roku 1530 sa Diószeg stal obeťou tureckých výpadov, ktoré spustošili nielen obec, ale aj jej okolie. Pri portálnom spísaní v roku 1553 sa tu nachádzalo 22 obývaných domov, ktoré patrili Rádu budínskych klarisiek, a to až do doby zrušenia tohto rádu kráľom Jozefom II. Vtedy obec prešla do majetku cirkvi, od ktorej ju odkúpila rodina Erdődyovcov a od nich následne Esterházyovci.
V roku 1582 obec dostala štatút mesta a v 17. storočí cez Diószeg prechádzala Kráľovská cesta / Via régia. Mesto malo právo organizovať jarmoky a vyberať mýta. V tomto období tu stáli dve významné budovy, kostol a kúria.
V období povstania Ferenca Rákocziho II. bola obec posilnená cisárskym vojvodom Quidó Stahrembergom, ktorý však nezabránil tomu, aby v roku 1709 celá nevyhorela.
Cisár Jozef II. v roku 1786 obec osídlil nemeckými roľníkmi a remeselníkmi. Neskoršie sa vytvorili dve samostatné obce – Nemecký a Maďarský Diószeg / Német Diószeg a Magyar Diószeg. Po Eszterházyovcoch sa stali majiteľmi obce Zichyovci.
V roku 1850 bola cez Diószeg vybudovaná železničná trať, ktorá spojila Bratislavu a Budapešť, čo viedlo k prudkému priemyselnému rozvoju celého regiónu.
V roku 1867 započal svoju prvú kampaň cukrovar, vybudovaný židovskou rodinou Kuffnerovcov a rakúskymi bankármi bratmi Gutmannovcami. Vznik cukrovaru a kuffnerovského hospodárskeho komplexu, ktorý vybudoval barón Karl Kuffenr de Diószeg, zásadne zmenili tvár obce, ktorá sa v celej Európe stala známou ako centrum uhorského cukrovarníctva. V roku 1870 obnovili Diószegu štatút mesta.
Dve svetové vojny, dve hospodárske krízy, deportácia Židov v roku 1944, vysídlenie Nemcov v roku 1946 a Maďarov, ktorí boli v roku 1947 vysídlení do Maďarska a do Čiech a následné presídlenie Slovákov z Maďarska, zmenili národnostné zloženie obyvateľov obce.
V roku 1947 bola obec premenovaná na Sládkovičovo a to nie podľa cukru, ktorý sa tu vyrábal, ale podľa slovenského národného dejateľa Andreja Sládkoviča. Dňa 1. januára 1983 Sládkovičovo opäť získalo štatút mesta. V roku 1986 bola k mestu pripojená obec Malá Mača, ktorá sa však v roku 2002 znovu osamostatnila.
Maďarská národnostná menšina
Pôvodne bola obec obývaná čisto maďarským obyvateľstvom a obyvatelia iných národnosti sa tu objavovali iba sporadicky. Pôvodné obyvateľstvo sa venovalo poľnohospodárstvu a remeslám. Až v 18.–20. storočí sa tu postupne usídlili obyvatelia iných národnosti.
So vznikom cukrovaru v druhej polovici 19. storočia prišli do Diószegu okrem iných i viacerí odborníci z Maďarska, ktorí sa podieľali na rozvoji cukrovaru i šľachtiteľského ústavu a mnohí z nich sa neskôr stali významnými vedeckými veličinami v Maďarsku.
V roku 1947 bola časť maďarských obyvateľov na základe údajnej spolupráce s maďarským fašistickým režimom nútene vysídlená do Maďarska a časť do oblastí Sudet, z ktorých bolo vysídlené nemecké obyvateľstvo. Viacerí Maďari museli pristúpiť na reslovakizáciu, aby mohli zostať v rodnej obci.
Dnes sa k maďarskej národnosti hlási 31,7 % obyvateľov mesta a tento pomer sa postupne znižuje.
Nemecká národnostná menšina
Prvá zásadná zmena v národnostnom zložení obce nasta-la v roku 1787 príchodom nemeckých kolonistov, ktorí pochádzali z Bresgau, Würtembergu, Bambergu, Mainzu, Layru, Trieru a Fuldy. Do Diószegu prišlo 62 rodín, čo bolo 321 osôb a boli to prevažne poľnohospodári a remeselníci.
Domáci ich podľa miesta ich pôvodu nazývali „Švábi“. Ich vzájomné spolužitie spočiatku nebolo bezproblémové a časté spory viedli až k vzniku už spomínaných dvoch obcí. Nemeckí kolonisti si zachovávali národnostnú identitu a mali vlastnú školu i samosprávu.
V rokoch pred II. svetovou vojnou sa aktivity tejto menšiny zmobilizovali a miestni Nemci sa pripojili k fašistickým štruktúram nemeckej menšiny na Slovensku. Po II. svetovej vojne bola časť občanov nemeckej národnosti deportovaná do Nemecka a v obci zostali iba Nem-ci žijúci v zmiešaných manželstvách, ktorí pristúpili na nútenú reslovakizáciu.
Po vojne sa táto menšina asimilovala a z dôvodov, ktoré boli dané povojnovým vývojom, sa takmer vytratila. Dnes sa k nemeckej národnosti už takmer nikto nehlási.
Históriu nemeckej menšiny podrobne a veľmi fundovane spracovala archivárka Mgr. Hildegarda Pokreis v publikácii Nemecká kolonizácia Sládkovičova / Diószegu v 18. storočí, ktorú vydalo OZ PONVAGLI v roku 2016 s podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – Program kultúra národnostných menšín 2016, ISBN: 978-80-972129-2-6. Vznik tejto publikácie zmobilizoval potomkov diószegských Nemcov a prebudil istú vlnu záujmu o osudy diószegských Nemcov.
Židovská národnostná menšina
Príchod Židov do Diószegu súvisel s vybudovaním cukrovaru, ktorý založili príslušníci dvoch židovských rodín – Kuffnerovcov, ktorí pochádzali z moravskej Břeclavi a Gutmannovcov, pochádzajúcich z Lipníku nad Bečvou, ktorí podnikali vo Viedni, kde vlastnili bankový dom.
Vzhľadom na to, že v tomto regióne neboli odborníci, akých si prevádzka cukrovaru a poľnohospodársko-potravinárskeho komplexu vyžadovala, angažovali Kuffnerovci odborných pracovníkov židovského pôvodu z Břeclavi, ale i celej Rakúsko-Uhorskej monarchie. Diószegská židovská komunita nebola nikdy veľmi početná, ale jej príslušníci boli zväčša mimoriadne vzdelaní, zámožní a zastávali vysoké posty.
Koniec tejto zlatej éry prišiel s nástupom fašizmu. Diószeg sa na počiatku II. svetovej vojny stal súčasťou Maďarského kráľovstva a tak sa osud miestnych Židov riadil maďarskými zákonmi. To znamenalo, že na rozdiel od Slovenského štátu, kde začali deportácie Židov už v roku 1942, bolo 124 diószegských Židov deportovaných do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau až v máji 1944.
Obeťami holokaustu sa stalo 99 obyvateľov mesta a aj malá skupinka preživších pochodila veľmi zle. Vrátili sa síce domov, ale ich majetok bol rozkradnutý, v ich domoch bývali cudzí ľudia, ani do práce ich späť neprijali a tak sa rozpŕchli po celom svete a židovská náboženská obec v Diószegu bola v roku 1949 zrušená.
Dnes sa k židovskej národnosti v meste takmer nikto nehlási a históriu úspešnej komunity už pripomínajú iba kedysi honosné budovy kaštieľa, cukrovaru, mlyna a židovský cintorín, v ktorom je umiestnený pamätník 99 obetí holokaustu.
Históriu obyvateľov židovskej národnosti spracoval kolektív autorov Tomáš Lang, Ludmila Pártošová, Hildegarda Pokreis, Eva Sudová, Lenka Sudová-Wram a Lóránt Talamon v publikácii Spomienky na Diószeg, história židovskej komunity v Diószegu / Sládkovičove, ktorú vydalo OZ PONVAGLI v roku 2015 s podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – Program kultúra národnostných menšín 2015, ISBN: 978-80-972129-1-9.
Česká národnostná menšina
Príchod Čechov do Diószegu súvisel jednak s vybudovaním cukrovaru, ale predovšetkým so vznikom Československej republiky po I. svetovej vojne. Nová republika musela zabezpečiť štátnu správu na území Slovenska, kde dovtedy pôsobili maďarskí úradníci. Do obce prišli noví štátni úradníci, policajti, vojaci, železničiari…
Aj do Diószegu prišli viacerí Česi, ale ich súžitie s pôvodnými obyvateľmi, ktorí sa vo väčšine hlásili k Maďarsku, bolo spočiatku problematické. Ich pôsobenie tu trvalo iba 20 rokov, lebo v roku 1939 museli svoje posty i svoje domovy opustiť. Väčšina z nich sa vrátila do Čiech a v obci zostalo pravdepodobne iba zopár tých, ktorí žili zmiešaných manželstvách. Preto máme o živote Čechov v Diószegu iba minimum informácií a v publikácii uvádzame iba osobnosť Jana Miklošeka, pilota RAF, ktorý zahynul v II. svetovej vojne.
Dnes sa k českej národnosti hlási ani nie 0,5 % obyvateľov, ale nikto z nich pravdepodobne nie je potomkom Čechov, ktorí tu pôsobili v medzivojnovom období.
Slovenská národnostná menšina
Uvádzame pojem menšina, lebo až do roku 1980 boli Slováci v Sládkovičove menšinou a to aj napriek povojnovej nútenej reslovakizácii. V rokoch 1880–1910 sa v Diószegu k slovenskej národnosti hlásilo priebežne 9–20 % obyvateľov a počet Slovákov sa v tom období postupne znižoval.
Po II. svetovej vojne v roku 1947 prišli do Sládkovičova Slováci z južného Maďarska, ktorí tam žili v slovenskej obci Pitvaroš. Mal to pre nich byť návrat do vlasti, ktoré ich predkovia opustili v 18. storočí. Bolo pre nich veľkým sklamaním, že prišli do takmer čisto maďarskej obce, kde im boli pridelené domy a pôda po vysťahovaných Maďaroch a Nemcoch. Aj napriek tomu, že po roku 1948 prišli aj o svoje majetky, nepoddali sa títo pracovití Pitvarošania sebaľútosti, ale aj v nových podmienkach statočne pracovali a vychovali novú generáciu úspešných občanov.
Mladí presídlenci a potomkovia tých starších využili predovšetkým možnosť študovať v rodnom jazyku, ktorú v Maďarsku nemali. Mnohí z „presídlencov“ zastávali a ich potomkovia aj dnes zastávajú dôležité posty v slovenskej vede, kultúre, politike i v podnikateľskej sfére.
Dnes sa k slovenskej národnosti hlási 64 % obyvateľov obce. Značná časť týchto Slovákov prišla do mesta v časoch socializmu za prácou a aj po nežnej revolúcii sa do Sládkovičova prisťahovali mladé rodiny z rôznych častí Slovenska.
Rómska národnostná menšina
Historický výskum v oblasti usídľovania sa Rómov v tomto regióne je takpovediac nulový a informácie o ich živote v oblasti južného Slovenska sú minimálne. Je to zapríčinené jednak tým, že kočovali a bolo ťažké nejako ich evidovať a dlho nebolo ani presne vyšpecifikované, kto je vlastne Róm.
V údajoch zo sčítania ľudu v rokoch 1880–1910 ani z roku 1930 nie sú uvedení žiadni Rómovia, ale vieme, že v lokalite pri cintoríne bolo už v tom čase takzvané „cigánske péro“, kde boli usadení Rómovia, ktorí sa živili tradičnými remeslami a viacerí z nich boli hudobníkmi. V školskej kronike Jánosa Kozmu je uvedené, že v roku 1934 školu navštevovalo 48 cigánskych detí.
O ich živote napísal miestny rómsky spisovateľ Ladislav Tavali dve poviedkové knihy – Nemenná krv / O rat, pe naparuďol a Život rómskych detí / Romane čhavórengeró dživibe. Cigánske péro bolo v 60. rokoch 20. storočia zlikvidované.
Časť Rómov sa prispôsobila väčšinovej kultúre a stali sa platnými členmi spoločnosti. Aj dnes však žije na okraji mesta i spoločnosti v cukrovarskej kasárni skupina neprispôsobivých Rómov.
Národnostná pestrosť obyvateľov mesta sa časom akoby vytráca a paradoxne zároveň s tým sa vytráca i multinárodnostná tolerancia.
V mestečku, ktoré sa na prelome 19. a 20. storočia vyznačovalo príkladnou toleranciou k obyvateľom rôznych národností i náboženstiev, sa dnes objavujú extrémistické názory. Vo voľbách do SNR v roku 2016 tu Kotlebova Ľudová strana Naše Slovensko získala 104 hlasov (4,63 %), čo považujeme za alarmujúcu skutočnosť.
Vydaním publikácie, ktorej základnou myšlienkou je prezentácia multinárodnostnej a multietnickej tolerancie v špecifických podmienkach historického vývoja mestečka Diószeg / Sládkovičovo, chceme prispieť k boju proti rasovej, národnostnej a náboženskej xenofóbii.