autorka:Mária Urbančoková
Mária Urbančoková sa narodila v roku 1922 na Pitvaroši ako najmladšia zo siedmych detí, z ktorých sa iba štyri dožili dospelého veku. Tri deti zomreli krátko po, čo bolo v tom čase normálne, že malé deti mreli.
Vyrastala v roľníckej rodine, v harmonickom prostredí, v ktorom sa všetci navzájom rešpektovali. Hlavou rodiny bol jej otec, ktorý riadil rodinu podľa prísnych pravidiel. Bol to zaujímavý človek, do kostola nechodil, ale Biblia a modlitebná knižka museli byť vždy na stole a často si z nich čítal. Ak niekto v dome zahrešil, tak ho vypoklonkoval z domu so slovami: „V tomto dome sa nehreší. Ja sa na teba nehnevám, ale dnes v tomto dome nemáš čo robiť.“ Do krčmy nechodil, ale vypiť pol litra domáceho na jedno posedenie pre neho nebol problém, hoci sa to stávalo len zriedka. Ľudia v okolí si ho vážili a roky robieval starejšieho na svadbách.
Mária chodila do maďarskej školy na Pitvaroši, kde za rozprávanie sa po slovensky boli fyzické tresty. Napriek tomu mala školu veľmi rada. Veľmi dobre sa učila, rada recitovala a vystupovala na verejných oslavách a už na Pitvaroši začala hrať ochotnícke divadlo.
Mária milovala svoj Pitvaroš, kde prežila svoje detstvo a mladosť. Na Pitvaroši žila 32 rokov a 40 rokov zo slzami v očiach spomínala na upratané pitvarošské ulice, na školské roky, na stretnutie s manželom a na život s ním, na rodičov a súrodencov.
Veľmi rada snívala o Pitvaroši. Keď sa jej snívalo o rodičoch, či súrodencoch, tak sa zobúdzala šťastná, usmiata a dlho na ten sen spomínala. Tak sa v nej zrodila myšlienka zachytiť svoje spomienky na papier.
Podmienky na písanie sa jej vytvorili po tom, ako dostala družstevný byt, kde žila do konca svojho života. Kým žila v starom dome s babkou Urbančokovou, chodievala tam v sobotu a nedeľu, v tichosti odpočívala, snívala a začala písať. Postupne písala jeden príbeh za druhým. Zanechala nám autentické spomienky na jej rodný Pitvaroš. Písala v reči, akou hovorili Pitvarošania, opísala ich zvyky, zachytila aj skutočné príbehy Pitvarošanov.
Ako prvú napísala scénku do klubu dôchodcov, ktorú s kamarátkami aj zahrali. Potom, vo voľnom čase, začala písať alebo lepšie povedané spomínať na to, čo videla alebo počula. Nerobila si žiadne spisovateľské ambície, len chcela vlastnými slovami opísať, ako ľudia voľakedy na Pitvaroši žili.
Knihu pitvarošských príbehov vydali až po jej smrti jej synovia s pomocou pána Michala Kožucha, OZ Ponvagli a mnohých sládkovičovských presídlencov, ktorí boli editorom nápomocní.