1940‒2005
Narodil sa ako druhé dieťa v rodine Jozefa Reisingera a Heleny, rodenej Obergeserovej, ktorí pracovali v diószegskom cukrovare. V rodnej obci absolvoval základnú školu a potom OU ŠPZ v komárňanskej Dunajpavbe, n. p., odbor lodný montér a v tomto odbore aj niekoľko rokov v Komárne pracoval. Potom prešiel do Továrne obrábacích strojov, n. p., Galanta, kde sa po absolvovaní diaľkového štúdia v Prahe vypracoval do funkcie personalistu. V roku 1966 sa oženil s Emíliou, rodenou Frantovou a mali dvoch synov Viktora a Petra.
Jeho pracovná kariéra pokračovala na Mestskom národnom výbore v Sládkovičove, kde najprv zastával neplatenú funkciu tajomníka a v 80. rokoch sa stal jeho podpredsedom. V tom čase sa podieľal na všetkých rozvojových aktivitách v meste a na „Akciách Z“, v rámci ktorých boli sčasti brigádnicky vybudované stavby ako nový kultúrny dom (dnes Inovatech), Dom smútku na miestsnom cintoríne a Dom Zväzarmu (dnes zberný dvor). Aj napriek tomu, že Sládkovičovo bolo takpovediac na okraji záujmu okresných plánovačov, podarilo sa v tomto období realizovať viacero významných stavieb. Po nežnej revolúcii sa na nejaký čas vrátil do TOS Galanta, ale v roku 1991 sa stal sa riaditeľom Technických služieb Sládkovičovo, kde pracoval až do odchodu do dôchodku.
Spolu s vtedajším primátorom Ing. Kornelom Somogyim inicioval vznik mestských novín a aktívne pracoval v redakčnej rade. Spolupracoval so severokorejskými diplomatmi, bol zakladateľom prvého slovenského klubu Taekwom-do a organizoval výstavy korejských výrobkov. Bol aktívny v rôznych spoločenských organizáciách.
Na jeho podnet bola realizovaná výstava historických fotografií Diószegu / Sládkovičova za čo mu patrí veľká vďaka, lebo výstava stála na počiatku historického výskumu, ktorého produktom je i táto publikácia. Svojou družnou povahou dokázal osloviť občanov, aby sa zapojili do projektu digitalizácie historických dokumentov, ktorý stále pokračuje.
[Zdroje:
Emília Reisingerová, manželka a rchív rodiny Reisingerovcov]