1945‒2013
Emilov život bol neuveriteľnou paralelou knihy Alana Marshalla Už zasa skáčem cez kaluže, ktorá popisuje príbeh chlapca nenapraviteľne postihnutého detskou obrnou, ktorý napriek svojmu handicapu prežil šťastné detstvo, naučil sa prekovávať prekážky, dokázal si splniť svoj veľký sen a vyrástol v odvážneho, láskavého a zdravo sebavedomého človeka.
Presne taký istý bol Emilov „Cacov“ osud.
Ako malý chlapec prišiel do Sládkovičova s rodičmi z Pitvarošu. Svoj handicap prekonal a stal sa špičkovým športovcom. Celý život sa okrem práce a rodiny venoval športu a aktívne hral stolný tenis za domáci oddieľ Slavoj Sládkovičovo, kde odohral stovky zápasov so zdravými protihráčmi, ktorí často dostali od Emila riadnu „nakladačku“.
Ako stolnotenisový tréner vychoval mnoho športovcov a zanietene sa venoval organizátorskej práci. Aj vďaka jeho kontaktom bola nadviazaná spolupráca s ivančickými stolnými tenistami, ktorá prerástla do ďaleko vyššieho levelu a Ivančice sa stali družobným mestom Sládkovičova.
Aktívne sa zapojil aj do paralympijského športu a vrchol svojej športovej kariéry dosiahol na X. letných paralympijských hrách 1996 v Atlante, kde získali slovenskí paralympionici jedenásť medailí a z toho jednu bronzovú získal Emil Dovalovszki v stolnotenisovej súťaži družstiev.
Celý život napriek svojmu handicapu pracoval v sládkovičovskom cukrovare a so svojou ženou Ditou, rodenou Pethőovou, vychoval jedného syna a dve vnučky.
Svoju popularitu a organizačné schopnosti využil nielen v športe, ale aj v spoločenskej oblasti a to v práci pre Maticu slovenskú, kde bol predsedom miestneho odboru v Sládkovičove a členom výboru. Ako poslanec mestského zastupiteľstva sa usiloval o zlepšenie podmienok pre rozvoj športu v meste.
Zdroj:
Sudová Eva, Život v Sládkovičove 5/2013, Ed. Mesto Sládkovičovo
https://spv.sk/paralympijske-hry/info/paralympijsky-sport-v-sr
Súkromný archív rodiny Dovalovszkých]