1910‒1980
Gyula Lőrincz sa narodil v Diószegu v roku 1910. Jeho rodičia boli Mária, rodená Szabó a Gyula Lőrincz. Obaja pochádzali z mnohopočetných diószegských rodín a jeho otec sa v Trnave vyučil za zámočníka. Po sobáši sa mladý pár vydal na pútnický život remeselníkov. Narodili sa im tri deti, Ferenc, Anna a najmladší Gyula.
V knihe spomienok Ördöglakat / Čertova zámka Gyula Lőrincz napísal: „Moje spomienky z detstva siahajú najďalej do majera Vörösmajor v Novohrade. Otec bol strojníkom na panstve Selyp-Páltelek… v roku 1914, keď vypukla prvá svetová vojna, správca panstva vybavil pre otca oslobodenie od vojenskej služby ako pre nenahraditeľného odborníka. Rodina sa aj napriek tomu v roku 1916 presťahovala do Dunaadonu. Tu ma zapísali do základnej školy k rehoľníkom. V Dunaadonyi sme boli jeden rok a pretože tam nevedeli predĺžiť otcovo oslobodenie od vojenskej služby, vrátili sme sa do Vörösmajoru s prísľubom, že tam mu oslobodenie vybavia a dajú mu starý plat. Odtiaľ som chodil s ostatnými deťmi z majera do školy v Selypu.“
Po roku 1919 otec dostal miesto hlavného strojníka na Homok-puszta na Alfölde, odkial malý Gyula chodil do školy v Szalkszentmártone.
„Neviem prečo, ale moji rodičia sa rozhodli, vrátiť sa do mojej rodnej obce Diószeg, ktorý v tom čase patril už do novovzniknutého Československa. Diószeg bol známy nielen výrobou cukru, ale aj hovädzím dobytkom, ktorý sa vyvážal do Rakúska. V Diószegu nebol len cukrovar, ale aj parný mlyn a môj otec dostal miesto strojníka práve v tomto mlyne. Mlyn však vyhorel a tak otec zostal bez práce. V roku 1922 sme sa odsťahovali do Dunajskej Stredy, kde sa otec stal strojníkom v tamojšom parnom mlyne.“
K diószegským zážitkom patrí i nasledujúca historka, ktorá vypovedá o Gyulových prvých maliarskych pokusoch: „V Diószegu som prekvapene uvidel pompézny kostol, oproti domu, kde som sa narodil a prihlásil som sa za miništranta u miestneho farára Dr. Ede Entresza. Čoskoro som prišiel na to, aký je to fantastický človek a aj miestne obyvateľstvo malo tohto veselého farára v obľube. Prekvapilo ma, že aj on maľuje a dovolil mi, aby som k nemu chodil a pozeral sa, ako maľuje. U neho som po prvýkrát videl olejové farby a to, ako sa s nimi narába. Keď zbadal môj záujem o maľovanie a talent, podporoval ma a povzbudzoval, aby som sa učil ďalej. Raz, keď som ho navštívil, navrhol mi, že ma zaprotežuje k barónovi Kuffnerovi ako maliara portrétov, čo sa mu aj podarilo, napriek tomu, že som bol iba maliarom učňom. Barón súhlasil, že mi dá namaľovať svoj portrét. So svojimi maliarskym náčiním a stojanom som sa nasťahoval do kaštieľa, kde ma privítali ako hosťa. Stravoval som sa s barónskou rodinou a okrem toho, že barón mi každé doobedie jednu-dve hodiny sedel modelom, som inú robotu nemal. Keď bol portrét hotový, prišiel sa naň pozrieť aj pán farár Entresz a povedal mi: ‚Počkaj môj Gyula, ja ti okrem dojednaných tisíc korún vyžmýkam od baróna niečo navyše‘. A tak sa aj stalo, že do ruky baróna sa na portréte dostal ešte klobúk a na hruď jeho vyznamenania, obidvoje za 500 a 500 korún.“
Tieto maliarove spomienky približujú detstvo a mladosť umelca a jeho vzťah k rodnej obci a jej okoliu, ktorý bol vzťah trvalý, hoci je pravdou, že kvôli pracovnému zaneprázdneniu navštevoval svoju rodinu v rodnej obci iba zriedkakedy.
Mladý Gyula sa rozhodol naplno venovať umeniu. Jeho učiteľmi maľby boli Gustav Mallý v Bratislave a Harmos Károly na súkromnej škole v Komárne. V štúdiu pokračoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti v ateliéroch Jánosa Vaszaryho a Istvána Rétiho.
Po absolvovaní vysokej školy, v období rokov 1934−1935, pracoval v Prahe v redakcii denníka Magyar Nap. V roku 1935 získal štipendium, ktoré mu umožnilo odcestovať do Francúzka a v rokoch 1935 až 1939, teda pred začiatkom II. svetovej vojny, žil striedavo v Bratislave a v Paríži, kde sa aktívne zúčastňoval na akciách príslušníkov československej i maďarskej emigrácie.
Paríž bol pre neho, ako pre všetkých mladých maliarov, úžasnou školou umenia, ale i školou života. Počas tohto svojho pobytu prichádzal do styku s poprednými predstaviteľmi parížskej umeleckej scény. Pod patronát si ho vzali Lajos Tihanyi a László Csemiczky, ktorí žili v Paríži. Zoznámil sa tam i s Ferencom Erdélyim, ktorý ho pozval do Holandska a na okružnú cestu po Európe, aby sa zoznámil s európskym umením.
Z diel, ktoré vytvoril počas tohoto pobytu v zahraničí, pripravil výstavu, ktorú si v Bratislave so záujmom pozreli Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, Andrej Kocka a ďalší poprední slovenskí výtvarníci.
Roky II. svetovej vojny strávil v Budapešti, kde pracoval ako reklamný grafik a po oslobodení ako organizačný pracovník a výtvarník. V apríli 1940 bol z politických dôvodov uväznený a po prepustení bol po celý čas pod policajným dohľadom. V roku 1943 usporiadal spoločne s ďalšími umelcami v Budapešti výstavu, na ktorej prezentoval 50 svojich obrazov.
V roku 1946 sa vrátil s rodinou, manželkou a dvoma synmi, do Československa a žil Bratislave. V roku 1946 vydal grafický album Spomíname, v ktorom zobrazil svoje spomienky na roky vojny. Po vojne pracoval ako grafik vo firme Journal a neskôr vo vydavateľstva Pravda.
Jeho diela boli sčasti politicky angažované – Koldusbot (Obchod pre žobrákov), Dózsa katonái (Dózsovi vojaci), Puszták népe (Národ pusty), Kosúti sortűz (Košútske udalosti), Commoedia Humana (Ľudská komédia), Szerelem (Láska) a politická práca bola nedielnou súčasťou jeho života. Výrazne sa angažoval v Csemadoku, kde bol zakladajúcim členom a v rokoch 1949–1975 predsedom. Veľkou mierou prispel k rozvoju aktivít maďarskej národnostnej menšiny v Československu. V rokoch 1948−1954 a 1968−1975 bol šéfredaktorom denníka Új Szó, ktorý bol do roku 1989 jediným maďarským denníkom na Slovensku.
Ako úprimne zmýšľajúci ľavičiar bol empatický voči padlým na dno spoločnosti a bezmocným. Venoval sa politike, ale stále bol predovšetkým výtvarníkom, maliarom, grafikom, ilustrátorom, autorom plagátov a venoval sa aj interiérovému a exteriérovému dizajnu. Je pravdou, že časť jeho tvorby bola predchnutá ideologickými motívmi poplatnými dobe, v ktorej žil a pracoval. S odstupom času však môžeme jeho dielo hodnotiť s nadhľadom a oceniť predovšetkým jeho charakteristický umelecký štýl a veľkú pestrosť jeho realizácií. Svoje diela mnohokrát vystavoval v Komárne, Košiciach, Budapešti, Berlíne, Rimavskej Sobote, Dunajskej Strede a viackrát v Bratislave. Mnohé z týchto diel sú súčasťou zbierkových fondov Slovenskej národnej galérie, iných slovenských a maďarských galérií i súkromných zbierok.
Nikdy sa nesťažoval. Bol tvrdým človekom a možno i to prispelo k tomu, že nepriznal svoju chorobu, ktorá sa tak rozšírila, že už nebolo pomoci. Akademický maliar Gyula Lőrincz zomrel v roku 1999.
Na záver si dovolíme citovať slová Juraja Kukuru, ktorý na otázku redaktora Paľa Hlubinu: Vo vašej kancelárii visia netradičné obrazy. Čím je pre vás socialistický realizmus? odpovedal: „Toto je napríklad Július Lőrincz. Bol to jediný slovenský maliar, ktorý sa poznal osobne s Piccasom. Nechcem, aby tieto obrazy zmizli. Sú svedectvom doby. Nemôžeme ich povyhadzovať a povedať, že nevieme, ako to bolo. Takto to bolo a toto sa kreslilo. A kreslili to dobrí umelci. To je doba, ktorú sme žili.“
[Zdroje:
Sudová Eva, Život v Sládkovičove 1/2010, Ed. Mesto Sládkovičovo
Gály L. Olga: Öröglakat, Lőrincz Gyula ifjúsága, vydavateľstvo Madách v roku 1990
Katalóg výstavy, ktorá sa v roku 2000 konala v Komárne
Lőrincz Gyula, vydavateľstvo Madách, 1971
Národný umelec Július Lőrinc, celoživotné dielo, ZSVU, 1981
Lőrincz Gyula ez a háború, Tatran – Madách, 1980
http://profit.etrend.sk
https://www.webumenia.sk/
https://cs.wikipedia.org/wiki/J%C3%BAlius_L%C3%B6rincz]