Mgr. Naďa Kirinovičová
Na rieke Dudváh pretekajúcej Sládkovičovom v minulosti stálo niekoľko mlynov. Posledný zachovaný je starý vodný mlyn vo východnej časti mesta, v blízkosti kolónie domov – bývalého hospodárskeho dvora pozdĺž dnešnej Cukrovarskej ulice. Mlyn s mlynským náhonom, zakreslený už na mape z prvého vojenského mapovania (1782–1785), bol podľa súpisu z roku 1806 v majetku grófa Esterházyho.
Podľa tohto súpisu vieme, že mal mlyn štyri kolesá, stály prísun vody, stavidlá a bol v dobrom stave, nakoľko je tu spomenutá obnova stavby pred troma rokmi (to je v roku 1803). Súpis navyše stručne, ale výstižne charakterizuje stavbu a jej konštrukcie. Mlyn bol postavený z pevného materiálu, zo strany Dudváhu zo štvorhranných kameňov, krytý šindľom. V hornej časti bol sklad múky a sýpka rozdelená v strede na dve časti. K mlynu boli pripojené dve izby, potom kuchyňa prístupná z prvej a komora prístupná z druhej izby.
K hospodárstvu mlyna patrila ešte maštaľ z pevného materiálu pre osem zvierat a na ňu napojená kočiareň. Podľa katastrálnej mapy z konca 19. storočia vieme, že mlyn spolu s hospodárstvom stál osamotene, nakoľko v jeho okolí nie je zakreslaná iná zástavba. Budova mlyna na pôdoryse v tvare „L“ stála na západnom (pravom) brehu Dudváhu a oproti nej na západe cez dvor stála obdĺžniková stavba – spomínaná maštaľ s kočiarňou.
Severne od mlyna bol drevený most cez Dudváh zabezpečujúci prechod z dnešnej Cukrovarskej ulice k ceste, ktorá viedla popri mlyne smerom na juh do Galanty.
Po založení cukrovaru získali mlyn od grófa Esterházyho Kuffnerovci. Po kúpe parného mlyna a založení umelého Mária mlyna nebol vodný mlyn už potrebný, hoci už v tom čase bol modernizovaný a boli tu nainštalované valcové stolice. Podľa kroniky mesta prestal fungovať pred I. svetovou vojnou. Stavba však nezanikla, ale získala novú funkciu. Mlyn bol v roku 1912 prerobený na malú vodnú elektráreň, ktorá dodávala elektrickú energiu pre verejné osvetlenie, cukrovar, kaštieľ, škôlku, kostol i faru a ako dôležitý zdroj energie slúžila až do elektrifikácie Diószegu v roku 1929. Turbína sa spomína ešte v 30. rokoch 20. storočia v kronike mesta ako zdroj energie pre cukrovar.
Na pláne z rokoch 1948–1949 je objekt označený popisným číslom 464 ako budova turbiny a sýpka a obytná časť ako sýpka a byt. Zaznačené je tu aj stavidlo a lávka a tiež přístavek pre turbínu. Na mieste bývalých hospodárskych budov patriacich k mlynu bol v tejto dobe postavený robotnícky dom s hospodárskym zázemím (komora).
Budova pôvodného barokového mlyna sa zachovala vo svojom pôdorysnom rozvrhu dodnes. Skladá sa z výrobnej časti na pôdoryse tvaru obdĺžnika, ku ktorému sa na severe pripája užšia obytná časť – dom mlynára, rovnako obdĺžnikového tvaru. Pôvodný dvojtrakt obytnej časti v súčasnosti tvorí šesť miestností.
Táto časť budovy má zachované valené klenby s lunetami z čias neskorého baroka. Výrobná časť objektu, pôvodne jeden veľký priestor, bola prestavaná pri adaptácii mlyna na malú vodnú elektráreň.
Horné podlažie slúžilo v oboch častiach budovy na skladovanie obilia a múky, pričom priestor bol priechodný otvorom v múre medzi týmito časťami objektu.
Pohon elektrárne zabezpečovala Francisova turbína, ktorú kryla železobetónová konštrukcia turbínovne pristavanej k východnej stene budovy mlyna. Podobu jednotlivých častí mlyna, vtedy už elektrárne (turbína, byt a prístavba pre turbínu) zaznamenávajú technické výkresy – rezy budov nachádzajúcich sa mimo cukrovarský areál (objekty zaznačené pod číslami 401–403). Prístavba turbínovne, krytá pultovou strechou opretou o fasádu mlyna, mala šírku 7 m a výšku 5,75 m nad hladinou vody.
K technickému zázemiu vodnej elektrárne patrila aj strojovňa, ktorá vznikla prebudovaním južnej časti priestoru pôvodnej mlynice, kde sú dodnes zachované betónové traverzové stropy. Časť strojového vybavenia bola v interiéri ohradená od okolitého priestoru zábradlím. Úpravu a prestavbu výrobnej časti mlyna a mlynského náhonu súvisiacu s adaptáciou objektu na vodnú elektráreň možno datovať do obdobia okolo roku 1912.
K strojovému vybavenie stavby patril okrem turbíny hlavný odpojovač vyrobený firmou GANZ a rozvádzací a regulačný mramorový panel, pochádzajúce z obdobia adaptácie mlyna na vodnú elektráreň v roku 1912.
Stavba je murovaná z tehál, pričom exteriér je v súčasnosti prevažne neomietnutý. Omietka je sčasti zachovaná na fasádach obytnej časti. Výrobná časť má murované štíty, z ktorých južný je perforovaný dvoma obdĺžnikovými otvormi. Nižšia obytná časť má severný štít opatrený jedným malým obdĺžnikovým otvorom. Obe časti objektu sú zastrešené sedlovou strechou, pričom hrebeň strechy na obytnej časti je posadený nižšie. Nad výrobnou časťou objektu sa zachovala pôvodná neskorobaroková krovová konštrukcia.
Dvojpodlažná západná fasáda je na prízemí perforovaná okennými a dvernými otvormi, na úrovni poschodia je pás obdĺžnikových sypancových okien. Obytná časť je prístupná jedným dverným otvorom, dvojkrídlové drevené dvere vedú do priestoru mlynice, ďalšie dvere do strojovne. Ostatné osi fasády tvoria okenné otvory, v obytnej časti zasklené v drevených rámoch, v časti výrobnej bez výplní, s mrežou respektíve zadebnené.
Dva obdĺžnikové okenné otvory s drevenou okennou výplňou sú symetricky rozmiestnené na južnej fasáde, severná bočná fasáda je bez členenia. Na východnej fasáde orientovanej smerom k Dudváhu boli pôvodne na časti patriacej mlynici opreté vodné kolesá, na poschodí potom rovnaké sypancové okná ako na hlavnej fasáde, ktoré sú v súčasnosti zamurované. Zamurované zostali aj obdĺžnikové otvory na prvom podlaží. Z východnej strany je obytný priestor osvetlený dvoma obdĺžnikovými oknami a na severovýchodnom nároží spevnený oporným múrom.
Turbína prestala pracovať už v 50. rokoch 20. storočia a elektráreň bola od vody odstavená po poslednej kampani cukrovaru v roku 1999–2000. Pre objekt to znamenalo postupnú devastáciu, ktorú zavŕšilo odstránenie kovovej konštrukcie turbínovne po roku 2000.
Pôvodný vodný mlyn spolu s barokovou sýpkou v parku kaštieľa patria k najstarším stavbám na území mesta. Vzhľadom na svoju pôvodnú funkciu i neskoršie využitie je zároveň unikátnou technickou stavbou dokladajúcou nielen najstaršie dejiny mlynárstva v Diószegu a v jeho širšom okolí, ale i počiatky výroby elektrickej energie. Ide o ďalší doklad podnikateľskej a technickej uvedomelosti Kuffnerovcov.
[Zdroje:
Archívne pramene:
Mestský úrad Sládkovičovo: Veľký Diósek (Nagydiószeg) krónikája. I. kötet. (1936), s. 353
Ústredný archív geodézie a kartografie v Bratislave, inv. č. Br. 172, Sládkovičovo (Veľký – Diosek), rok 1892, katastrálna mapa sídla
Státní ústřední archiv, Praha, Výrobní a obchodní podniky, finanční ústavy – Asekurační spolek průmyslu cukrovarnického, Praha 1886–1950, Situační plán budov hospodářských a jiných mimo ohražení cukrovaru v Dioseku or. č. 401–523, 1948–1949 (1949 doplnené)
Státní ústřední archiv, Praha, Výrobní a obchodní podniky, finanční ústavy – Asekurační spolek průmyslu cukrovarnického, Praha 1886–1950, Řezy budov mimo tovární, r. 1948
Literatúra:
SUDOVÁ, E.: Revitalizácia mlynského náhonu, environmentálny projekt. In: Život v Sládkovičove, č. 5, 2010, s. 6]