1923‒2005
Raoul Harry Bott bol nepochybne najvýznamnejším vedcom, ktorý bol kedy občanom nášho mesta. Bol profesorom matematiky na Harvardskej univerzite, získal Wolfovu cenu za matematiku a bol členom Royal Society of London. Vždy sa hlásil k Diószegu, ku kufnerovskému cukrovaru, osobnostiam, ktoré ho viedli životom a s láskou spomínal na detstvo, ktoré tu strávil.
Jeho matka Margit Kovács, dcéra tajomníka baróna Kuffnera, pochádzala z diószegskej židovskej rodiny a otec Rudolph Bott bol Rakušan. Po svadbe sa manželia rozhodli žiť v katolíckom zväzku a Margit tento sľub vždy rešpektovala. Raoul Bott sa narodil v Budapešti v roku 1923, ale Bottovci sa veľmi skoro rozviedli a Margit sa s malým Raoulom, ktorý dostal meno po synovi baróna Karla Kuffnera, vrátila k rodine do Diószegu. Po rozvode rodičov videl Raoul svojho otca až v roku 1937 tesne pred jeho smrťou.
Raoul spomína na Diószeg ako na priemyselné mestečko, ktoré bolo akousi malou replikou Rakúsko-Uhorska, lebo populácia tu bola rovnomerne rozdelená medzi Maďarov, Slovákov, Židov a Nemcov. Celý život mestečka sa točil okolo cukrovaru a výroby cukru. Povrávalo sa, že Kuffnerovci neboli ozajstná šľachta, ale že si titul kúpili. Pre malé deti, ako bol Raoul, bolo však fascinujúce, keď pán barón išiel na svojom luxusnom koči na vlakovú stanicu a z kaštieľa ho vyprevádzali fanfáry trubačov.
Otec Raoulovej mamy Márton Kovács bol v cukrovare vysokým úradníkom a jeho tri dcéry Bözsi, Margit a Illi boli stredobodom spoločenského diania. Raoulov strýko Ede bácsi Freibauer, manžel matkinej sestry Bözske, bol pravou rukou riaditeľa cukrovaru. Celé mesto vždy žilo v očakávaní cukrovarníckej kampane a Raoul si spomínal, ako aj v 35 stupňových teplotách polonahí bosí robotníci zametali cukor.
Raoulova rozvedená matka sa stala guvernantkou dvoch detí prokuristu cukrovaru Oskara Pfeffera, ktorý bol vdovcom a neskôr sa za neho druhýkrát vydala. S nevlastným otcom žili v luxuse, so služobníkmi, komornými, záhradníkmi a súkromnými učiteľkami. Na Oskara Pfeffera Raoul spomínal ako na džentlmena, ktorý mal rešpekt celej spoločnosti i svojej rodiny. Bol to veľmi milý a rozvážny človek, naopak Raoulova matka bola oveľa výbušnejšia. Raoul žil so svojimi nevlastnými súrodencami Ernestom a Gerdou. Ernest bol od neho o tri roky starší a Gerda o päť. S Gerdou sa veľmi zblížili a pri detských hádkach vždy „držali spolu“.
Vo Pfefferovej vile, kde žili, mali nádhernú záhradu so skleníkom a záhradníka, ktorý sa zaoberal šľachtením a štepením stromov, čo Raoula fascinovalo. V rokoch 1929–1932 mal Raoul dve súkromné učiteľky angličtiny a chodil aj na súkromné hodiny nemčiny. Povrávalo sa, že Raoulova matka prijímala len tie najškaredšie učiteľky a vychovávateľky, lebo v tej dobe sa krásne učiteľky v rodine považovali za hazard. Raoul s učiteľkami chodieval na prechádzky do parku, kde konverzovali po anglicky a za nimi behal kŕdeľ cigánskych detí, ktoré sa snažili po nich všetko opakovať a smiali sa z neho. Raoula vždy udivovala schopnosť cigánskych detí bezchybne napodobňovať celé anglické vety.
Raoulove najradostnejšie spomienky na detstvo sa spájajú s cukrovarom, keď sa na konci sezóny s bratrancom Jánosom a sesternicou Verou Freibauerovcami sánkovali na kopách cukru v obrovskom cukornom sklade. Jeho detstvo bol krásny čas, strávený hrami s bratrancom, sesternicou a deťmi pracovníkov cukrovaru.
Medzi Raoulove najmilšie spomienky na detstvo patria Vianoce, ktoré trávil s mamou, Oskarom Pfefferom a Freibauerovcami. Ráno sa zamkla obývačka, deti sa museli slávnostne vyobliekať a poslušne sedieť za rodinným stolom. O piatej poobede sa obývačka magicky otvorila a stál tam ozdobený stromček s darčekmi a so sviečkami. Po rozbalení darčekov Bözsi néni hrala na klavíri a všetci spievali „Ó tannenbaum…“
Mladšia sestra jeho matky Illi Pfliegel žila v Prahe a bola vydatá za maďarského diplomata Thodora Pfliegela, ktorý svoju kariéru tiež začal v diószegskom cukrovare. Mali dvoch synov Petra a Dodiho. Túto rodinu Raoul nepoznal tak dobre ako Freibauerovcov, ale spomínal na spoločne strávené dovolenky na chate pri Balatone, ktorú Pfliegelovci vlastnili. Tam deti trávili leto plávaním, plachtením a rybárčením. Raoul si až neskôr uvedomil, akí rozdielni boli v tom čase Európania a Američania na dovolenke. Američania boli veľmi aktívni a Európania si dovolenku užívali ničnerobením a relaxom. Pre Raoula boli tieto chvíle strávené so spoločensky strednou vrstvou úžasné, lebo Oskar Pfepffer a jeho mama trávili dovolenky iba v najluxusnejších hoteloch, kde bolo pre deti málo zábavy.
Jednu dovolenku si však živo pamätal a to lyžiarsky výlet do rakúskych Álp, kde sa so svojimi chabými lyžiarskymi schopnosťami prihlásil do detskej lyžiarskej súťaže a na veľké prekvapenie v slalome vyhral prvé miesto. Bolo to v jeho živote prvé a zároveň posledné športové ocenenie.
Jeho teta Bözsi Freibauerová bola vynikajúca pianistka a často na firemných alebo rodinných osláv hrala na piane alebo mala herecké vystúpenia v cukrovarskom Kasíne. V tomto Kasíne sa cez deň stravovali úradníci a večer bolo centrom spoločenského diania. Ede bácsi a jeho spolupracovníci tam každú sobotu poobede hrávali preferanc a aj Raoul tam rách chodil hrať biliard, šach a kartové hry. Jeho nevlastný otec však do Kasína chodil málokedy a jedným z dôvodov bolo, že veľa cestoval. Bol najdôležitejším lobistom československého cukrovarského priemyslu a často cestoval do Prahy a Budapešti. Raoul sa až v dospelosti dozvedel, ako Oskar Pfeffer mnohokrát musel „ovplyvňovať“ ministrov v prospech záujmov cukrovarníctva.
V roku 1932 sa Pfefferovci presťahovali z Diószegu do Bratislavy do prenajatého domu pod Slavínom. Pri dome mali tenisový kurt a jabloňový sad. Chovali dva írske vlkodavy a jazvečíka, ktorý patril Raoulovej matke a ktorý každý deň napádal poštára. V Bratislave chodil Raoul päť rokov do školy, dva roky na základnú školu a tri na reálku – „real schulle“. Počas týchto rokov nedostal jedinú jednotku, okrem spevu a nemčiny. Na školách sa totiž vyučovalo v slovenčine a Raoul sa po slovensky začal učiť až v desiatich rokoch a bolo pre neho veľmi ťažké adaptovať sa. V rodine ho považovali za zlého študenta, keďže jeho priemerné známky boli trojky.
Veda a matematika ho veľmi nezaujímali, ale elektrina ho priam fascinovala a chcel o nej vedieť všetko. Už počas života v Diószegu najradšej rozoberal a skladal rádiá a iné elektrické prístroje. Jeho otec a matka sa preto rozhodli dať ho na reálku, kde mohol rozvíjať svoj záujem o techniku, pretože gymnáziá boli v tom čase zamerané na prípravu budúcich diplomatov, právnikov a ekonómov. Mnoho Raoulových spolužiakov z reálky bolo zo sociálne nižšej vrstvy a preto sa radi často chodili k Pfefferovcom najesť do kuchyne. Rodina jedávala vždy v jedálni a keďže spolužiaci patrili k sociálne slabším, mohli jedávať len v kuchyni, ale nevadilo im to.
V roku 1935 sa Pfefferovci presťahovali do novej vily, ktorú stavali od roku 1932. Bola to moderná stavba s rovnou strechou, ktorá vyčnievala z radu viktoriánskych víl. Až po rokoch Raoul zistil, že časté návštevy viedenských architektov a interiérových dizajnérov boli Pfefferovým spôsobom, ako odvrátiť pozornosť od choroby Raoulovej matky. Keď sa v roku 1935 nasťahovali do novej vily, Margit už bola vo viedenskom sanatóriu, kde o pár týždňov zomrela na rakovinu. Oskar Pfeffer o chorobe Raoulovej matky po celý čas vedel, ale nikomu nič nepovedal, lebo nechcel, aby sa ostatní trápili, najmä nie Raoul.
Po matkinej smrti sa Raoulov život zmenil. Väčšinu voľného času trávil s najlepším priateľom Tomášom Horňákom, s ktorým zdieľal záujem o elektrotechniku. Keďže Raoulove známky neboli pre jeho nevlastného otca dostatočne dobré, najal pre Raoula súkromného učiteľa Jakuba Floriána. Ten však namiesto „trápenia sa“ s Raoulom, písal za neho domáce úlohy.
Raoul s priateľom Tomášom zostrojili „mašinku“ na komunikáciu v Morseovej abecede. Pri doučovaní potom Raoul pod stolom „morseovkoval“ s Tomášom, ktorý sedel v pivnici. Prostredníctvom krátkych a dlhých elektrických šokov v ruke a vypínania a zapínania žiarovky v pivnici domu, chlapci komunikovali, kým pán učiteľ sa domnieval, že Raoul pozorne počúva jeho výklad. Raoul na túto príhodu spomína ako na prvý pokus o e-mailovú komunikáciu. Spolu s Tomášom podomácky vyrobili telefónny prístroj, napojili sa natelefónnu sieť a používali ho na komunikáciu s kamarátmi. Keď pána Pfeffera telekomunikácie kontaktovali ohľadne „čiernej“ linky, bol Raoul pokarhaný, ale dobre vedel, že vo vnútri bol jeho nevlastný otec hrdý na jeho technické schopnosti.
Vzhľadom na skutočnosť, že kuffnerovská rodina mala židovské korene, politický vývoj v roku 1938 donútil mladého baróna Raoula Kuffnera opustiť Diószeg a presťahovať sa do Švajčiarska. Rozhodol sa predať celý priemyselný komplex a tento predaj mal na starosti prokurista Oskar Pfeffer.
Vďaka vysoko politicky postaveným priateľom Oskar Pfeffer vopred získal informáciu, že Diószeg sa stane súčasťou Maďarska a z toho dôvodu tam poslal Raoula, aby zostal na maďarskom území. Tak sa stalo, že v jeden jesenný deň roku 1938, keď bol Raoul s Tomášom Horňákom dohodnutý, že po škole postavia Teslov transformátor, našiel Tomáš dom Pfefferovcov prázdny. Keď totiž Raoul prišiel zo školy domov, čakalo na neho auto a osobný šofér Jenő Franta ho bez vysvetlenia odviezol do Diószegu aj s ich dlhoročnou slúžkou Illi. Pfefferovi sa podarilo do Diószegu preniesť aj svoju umeleckú zbierku, nábytok a osobné veci. Bolo to veľmi múdre rozhodnutie, lebo hneď na druhý deň bola hranica zatvorená.
V Diószegu sa o Raoula starali Freibauerovci, ktorí sa stali jeho poručníkmi. Tí však, bohužiaľ, nemali dosť miesta a preto sa rozhodli nasťahovať Raoula Botta do Malého kaštieľa oproti Kasínu, kde predtým býval riaditeľ cukrovaru Dr. Hans Kuffner (pracovníci cukrovaru ho nemali v láske a radi ho za jeho chrbtom zosmiešňovali). V tom čase sa už Dr. Kuffnerovi podarilo poslať svoj majetok do Švajčiarska a tak dovolil Pfefferovi používať Malý kaštieľ aj so zariadením. Raoul tam býval so šoférom Jenő Frantom a slúžkou Illi. V tej dobe to bola poburujúca kombinácia spolubývajúcich a tak sa Jenő s Illi oženil. V Diószegu ani v okolí nebola žiadna vhodná stredná škola a tak Raoul trávil všetok čas s bratrancom Jánosom a sesternicou Verou.
Československá armáda mala až do roku 1938 povolenie používať priestory Kasína a Raoul tam s vojakmi často hrával biliard. Väčšina vojakov bola k nemu veľmi milá a dokonca mu dovolili zúčastniť sa na niektorých manévroch, ktoré sa v Diószegu konali. Raoul spomínal, že československá armáda sa správala priam ukážkovo a keď prišiel deň ich odchodu, odišli v pokoji, bez vyčíňania a nezanechali za sebou žiadnu spúšť. Hneď na druhý deň dorazila do Diószegu na koňoch a kočoch maďarská armáda. Zrazu sa zdalo, ako by sa feudálne hodiny otočili späť o sto rokov. Diószegské židovské obchody boli zrazu napadnuté, na ich stenách boli namaľované hákové kríže a niektorí obyvatelia sa zo dňa na deň stali veľkými maďarskými patriotmi.
V tomto čase sa Pfefferovi podarilo predať cukrovar maďarskej spoločnosti Georgia a prišiel nový výkonný riaditeľ Dr. József Paksy. Pfefferova vila, na stenách ktorej ešte nedávno viseli maľby a gobelíny, bola zrazu zaplnená parožím, lebo jedinou záľubou nového riaditeľa bolo poľovníctvo. Manžel Raoulovej sesternice Very Villi Wollner si na Paksyho spomínal, že keď v roku 1944 všetci Židia z Diószegu museli ísť pešo na stanicu do Galanty, bol pán riaditeľ na ceste na poľovačku a ani sa za nimi neobzrel, hoci mnohí z nich boli dlhoročnými zamestnancami cukrovaru.
V marci 1939, keď už na Slovensku vládli nacisti pod velením Andreja Hlinku, bol pre Raoula maďarský Diószeg predsa len bezpečnejší.
Až po rokoch si Raoul uvedomil, že počas vojnových rokov nepociťoval strach, ale skôr vzrušenie zo všetkého, čo sa dialo okolo neho. Skamarátil sa s maďarskými vojakmi, ktorí okupovali Kasíno, hoci tí boli celkom iní ako československí. Maďarskí vojaci spolu s mladým Raoulom pili a spievali až do rána a na druhý deň sa k nemu správali chladno, ako keby ho ani nepoznali.
Rozmáhajúci sa nacizmus donútil aj Oskara Pfeffera k emigrácii do Anglicka. Po Diószegu sa začali šíriť klebety o tom, že Oskar Pfeffer, ktorý už v tom čase žil v Londýne, si našiel novú ženu a na nevlastného syna zabudol. Raoulova pozícia sa zmenila. Predtým bol synom prokuristu cukrovaru a teraz nebol nikým a deti si z neho robili posmech, že sa na neho jeho nevlastný otec vykašľal. Na jar roku 1939 sa však v malom kaštieli začalo vo veľkom baliť a všetky drahocennosti, nábytok a osobný majetok Pfefferovcov sa postupne nakladal do veľkého kontajnera, ktorý mal byť odoslaný do Londýna. Všetky umelecké predmety boli skontrolované maďarskou emigračnou políciou, aby sa zaistilo, že do zahraničia nebude vyvezený žiadny národný poklad. Raoul si však myslel, že Oskar Pfeffer nebol najlepším znalcom umenia a občas ho obchodníci s umením oklamali. Tento kontajner však nakoniec putoval do Toronta a neskôr do Montrelu, kde čakal na svoje otvorenie tridsať rokov.
Raoul sa dozvedel, že jeho nevlastný otec sa v Londýne oženil s Celiou Grüssnerovou, ktorá pôchádzala z Budapešti a jej bratia, ktorí žili v Budapešti, chceli Raoula spoznať. Na jar v roku 1939 sa Oskarovi Pfepfferovi konečne podarilo vybaviť pre Raoula anglické vízum a kúpil mu jednosmernú letenku z Budapešti do Londýna na 6. júna 1939. János, Vera, Bözsi néni a Ede bácsi Freibauerovci Raoula odviezli až do Budapešti, kde ich privítal Celin brat János Grüssner. K Raoulovi a jeho rodine sa Grüssnerovci správali ako ku kráľom. Boli to bohatí maďarskí Židia a svojich nových príbuzných veľkoryso hostili. Grüssnerovci boli vlastníkmi obrovských pozemkov, viníc a domov a hoci neboli šľachtici, patrili k maďarskej spoločenskej smotánke.
Raoul si navždy zapamätal, ako sedel v lietadle a z ranveja mu kývali Ede bácsi, Bözsi néni, Vera a János Freibauerovci a János Grüssner. Najsmutnejšie na tejto spomienke je, že jediný, koho ešte Raoul v živote z rodiny stretol, bola Vera Freibauerová, ktorá prežila koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau.
Po emigrácii do Londýna nasledoval odchod do Kanady, kde Raoul získal kanadské občianstvo. Od roku 1941 študoval na McGill University v Montreali elektroinžinierstvo. Jeho najobľúbenejším predmetom sa však stala matematika, ktorej sa potom úspešne venoval celý život.
Vysoký štíhly Európan vždy akosi vytŕčal z davu a na častú otázku odkiaľ pochádza, vtipne odpovedal, že z Diószegu z Československa, kde bol „barónom“, keďže mal meno po barónovi Raoulovi Kuffnerovi a prezývka „barón“ mu už ostala.
Bol to veľmi vtipný a vynachádzavý študent, ktorý vymýšľal rôzne finty, ako si vylepšiť život. Vydával sa za synovca slávneho tenoristu, aby mohol chodiť zadarmo na operu alebo sa podfukom infiltroval medzi smotánku v luxusnom lyžiarskom stredisku.
Po skončení štúdia nastúpil ešte nakrátko do armády a po skončení II. svetovej vojny pokračoval v štúdiu matematiky. V roku 1947 sa oženil s profesorkou angličtiny Phyllis, s ktorou mal štyri deti a neskôr aj osem vnúčat. Väčšinu života prežil v Spojených štátoch, kde študoval a potom prednášal na University of Michigan v Ann Arbor a na Harvard University v Bostone.
V odborných kruhoch je známy predovšetkým vďaka svojej práci v najrôznejších oblastiach geometrie a je po ňom pomenovaných viacero matematických konceptov. Získal mnoho prestížnych ocenení – cenu Oswalda Veblena za geometriu (1964), cenu Americkej matematickej spoločnosti (1983) a cenu Jeffery Williamsa udeľovanú Kanadskou matematickou spoločnosťou (1987). V roku 2000 získal Wolfovu cenu za matematiku, ktorá je akousi matematickou „nobelovkou“ a v roku 2005 sa stal členom Royal Society of London.
Profesor Raoul Bott navštívil v roku 2002 Sládkovičovo, aby si pozrel židovský cintorín, kde je pochovaná jeho matka a navštívil aj legendárnu Pfefferovu vilu, kde strávil časť svojho detstva. Navštívil i dcéru Jenőho a Illy Frantovcov pani Emíliu Reisingerovú.
Raoul Bott zomrel na rakovinu v roku 2005 v Sant Diegu v Californii v USA vo veku 83 rokov. Zostali po ňom manželka Phyllis, syn Anthony a tri dcéry – Jocelyn a dvojičky Candance a Renee.
Bohužiaľ, iba málo občanov Sládkovičova dnes vie, že tento mimoriadny vedec a pedagóg, ktorý dosiahol na tie najvyššie posty a ocenenia, nikdy nezabudol na detstvo, ktoré strávil v Diószegu a hrdo vo všetkých svojich publikáciách a rozhovoroch uvádzal svoju väzbu k tomuto mestu.
[Zdroje:
Sudová-Wram Lenka, Spomienky na Diószeg, história židovskej komunity v Diószegu / Sládkovičove, Ed. Sudová Eva, OZ Ponvagli, Sládkovičovo, 2015, ISBN: 978-80-972129-1-9
http://www.ams.org/publications/journals/all/fea-bott.pdf
http://www-history.mcs.st-andrews.ac.uk/Biographies/Bott.html
http://www.math.harvard.edu/history/bott/bottbio/index.html
http://www.nytimes.com/2006/01/08/national/08bott.html?_r=0
Collected papers of Raoul Bott, MacPherson, Robert D. (Ed.), ISBN 978-1-4612-7581-7
http://nrs.harvard.edu/urn-3:HUL.InstRepos:12330730
Loring W., Gurdian Rodolfo, Smale Stephen, Mumford David, Jaffe Arthur and Shing-Tung Yau, 2013, Remembering Raoul Bott (1923–2005)
Notices of the American Mathematical Society 60 (04) (April 1): 398.]